smutný turista

Na hlavu si dal slamený klobúk
a sfotil si kamenný oblúk.
Osmutnel z tých prírodných odlúk,
čo odlúčili lesy od lúk.

vnútornosti slimáka a dáždniky...

... a ktovie ešte čo ma dnes stretlo. Slimák musí mať veľké šťastie, aby prešiel cez chodník, po ktorom sa premelú stovky študentov, bez ujmy na živote. Ale čo ma chudák robiť, keď sa mu tak dobre kĺže po mokrom betóne... Ani ja by som neodolal.

Každý dážď raz doprší a prehratý hokej prebolí. V krajine ako je tá naša. Nie všade to tak ale býva. V krajine s pracovným označením KZ sa deje takmer to isté, čo v našej, aj tí ľudia sú tak isto šmahnutí do hokeja a tiež vedia (doma pred televízorom) suverénne zdegradovať každého na toho najnešikovnejšieho hokejistu planéty, ale keď sa raz prehrá, tak to je naveky krvácajúca rana. A keď sa raz rozprší tak už nikdy neprestane. A tak v tej krajine nestretnete iných ako užialených ľudí schovávajúcich sa pod dáždnikmi. Nikto už nedúfa v koniec dažďa, až na zopár jednotlivcov.

Väčšinou ide o mladých rebelov, ktorí zo zásady tvrdia opak verejnej mienky. A tak sa z nich stali hlásatelia radostnej správy, že raz prestane pršať. Teda radostnej ako radostnej. Niekto je rád, že prší a život bez dažďa si pamätajú už len najstarší obyvatelia krajiny. Minule s jedným robili v televízii interview a celý národ ostal šokovaný z prehlásenia, že život bez dažďových kvapiek (ktoré sa medzičasom dostali aj na národnú vlajku), je úžasný. Ale väčšina z nadšencov pre svetlejšie zajtrajšky padne do depresii po prvom prehratom zápase národného hokejového tímu.

Pointa tejto neveselej informácie o krajine KZ je v tom, že netreba vešať klince na kopačky a hádzať žito do flinty, pretože v našej krajine je stále obľúbenejšie "A nezaprší a nezaprší" a "Veď my na to máme" ako vyššie uvedené fenomény krajiny KZ.

chunks

Nejako sa to nakopilo a táto kopa je veľká, nesymetrická a rôznorodá, čo do obsahu. Takže niekoľko "chunks", alebo po slovensky - kusoviek (systémom LIFO) :

Dnes ráno mi došiel takýto mail, zo stránky môjho starého blogu:

Ahoj, chcela by som sa Ta spytat, ci mi nevies poradit, kde by som mohla zohnat nieco o emocionalite eskimakov.... Ich zvyky a tradicie, ako prezivaju radost a smutok , vsetko o citoch... len ak nahodou vies.. dakujem

Napísala mi to pravdepodobne nejaká Zuzka, ako usudzujem z e-mailovej adresy a pravdepodobne sa jedná o reakciu na článok Chcel by som. Tak, drahá Zuzka, o emocionalite Eskimákov nemám ani páru, ale cením si, že si vo svojom browsovaní po internete došla až k takej úžasnej myšlienke spýtať sa ma na tradície Eskimákov. Podľa mňa už aj Eskimáci majú internet, tak skús napísať rovno niekomu z nich...

Ale vidíte, to máte tak. Všetko, čo zverejníte na internete môže byť použité proti vám. Svedčia o tom mnohé prípady o bloggeroch, ktorí sa nebáli povedať niečo, čo si mysleli a skončili zle-nedobre. A preto radšej budem používať miernejšie výrazy, aj keď sa momentálne nachádzam v pokojnej bloggerskej zátoke, so slabou premávkou veľkých remorkérov.

Druhý chunk bude žalostným pohľadom na súčasný postoj študentov k svojmu oboru. Tento postreh budem citovať tak, ako som ho zachytil v inkriminovanom čase.

Študent informatiky, na prednáške z programovania a v ústach sa mu drtí 3Bit. Je to veľké faux-pas, ale čo má chudák robiť, keď nikto sa nepodujal vyrábať 8,16,32, či 64Bit...

K tomuto by som len zopár viet. Je jasné, že 64Bit je fajn, keď je na matičnej doske, ale ako sušienka by ďaleko nedošiel. Prečo? Veď si to predstavte: Ku klasickému 3Bitu - sušienka, náplň, poleva - by musel pridať ďalších 61 bitov, teda niečo ako, orieškový posyp, plátok z lososa, kúsky granátov z granátového jablka a pod. No a vy by ste si to kúpili? To sa už predsa vyrába pod názvom "Fazuľky všetkých chutí". Ale v mene všetkých informatikov sa prihováram aspoň za tie oriešky (alebo karamel) a následné premenovanie na 4Bit. Aj procesory začínali na 4 bitoch. A pozrite ako sa za posledných 35 rokov vypracovali... Ale keď sme pri tých procesoroch, tak ma napadá, že za pár hodín mám test z operačných systémov, takže by nebolo na škodu sa do toho ešte pozrieť, takže dnešné chunksy by som ukončil uputávkou na ďalšie.

• Chcete vedieť ako ukryť klamstvo do pravdy? Nie je to až také ťažké...

• 1969 - Prečo sa ma ľudia pýtajú na tento rok, prečo som sa vtedy nenarodil a prečo je to také dôležité...

PS - nielen ja sa zaoberám 3Bitom...

relativizácia dôležitého

V záplave písmen topí sa výkričník.
Chce sa dostať na koniec tej správnej vety
Vykričať ju svojou silou, tak ako len on vie
Volá na dlhé ĺ pred sebou, nevládze ho preskočiť.

A tak utopil sa výkričník, posledný z dôležitých
a na jeho miesto sadla si obyčajná bodka.
Ako dlho bude trvať proces pádu dôrazov?

Len čo bodka čestné miesto konca vety vzala,
Sused z ďalšej vety - veľké S,
poškuľuje po nej a túži tvoriť s ňou párik,
aby na pôvodne miesto výkričníka postavili otáznik.

ráno bez pointy

Tma. Ticho.
"Jurko?"
"Mhm."
"Spíš?"
"Mhm."
"Tak potom nič."

Prebdená noc sa premenila na 25-percentné ráno s pocitom nezabudnutia. V spánku sa totiž skrývalo zabudnutie, pohreb nálad a to aj vtedy, keď by ich prežitie znamenalo krásne ráno. S odvolaním na zákon schválnosti (alebo výsmechu) však noc prinášala spánok do krásnom otupenej duše a nespavosť uplakaným očiam.

Ráno však prichádza aj pre nespavcov. So zasvietením lampy sveta sa spájajú viaceré asociácie v hlavách ľudských jedincov, ako napríklad káva, raňajšie správy, či noviny, zrkadlo, zhon, bolesti hlavy atďďď. Hrianka, čo vyskočila z hriankovača, dnes mimoriadne vysoko, sa zachvíľu kĺzala dolu hrdlom, hrtanom atďďď. Pes, čo rozbrechal celú ulicu, bol mimoriadne čistokrvný flegmatik a doplatil na to. Zatiaľ, čo si hrdo vykračoval cez besniace more zúrivých psov, s vedomím, že sú všetci za plotom, nevšimol si rútiace sa auto bez zasvietených hmloviek (na čo by sa bol určite vyhovoril, keby si mal ešte niekedy možnosť havknúť) a touto svojou drobnou nepozornosťou spôsobil postupný opad hluku na ulici, čo s veľkou vďakou privítali najmä tí, čo rána nepoznajú takmer vôbec, keďže ich prespia.

Na zastávke autobusu sa zbierala masa ľudí a postupne sa ich počet blížil k trom percentám počtu obyvateľov obce, ktorí vlastnia umývačku riadu (podľa sčítania ľudu a umývačiek riadu z roku 2001). Dôvod ich postupného nárastu a takmer nijakého úbytku bola vysoká poruchovosť autobusov premávajúcich z tejto zastávky smerom od tejto zastávky. Celý tento jav, starostlivo pozorujúci reportérom s kamerou, sprevádzala značná nervozita a verejné pohoršenie, ktoré vzniklo vo chvíli, keď okolo prešiel už tretí autobus s nápisom "PORUCHA VOZIDLA". Prefrndžal tak rýchlo, že reportér spravodajstva ani nestihol vybehnúť z davu, aby zastavil šoféra, ktorého sa chcel niečo spýtať. Jediné nenervózne boli deti, ktoré sa radovali, že budú meškať do školy a zbavia sa tak nepríjemnej povinnosti písať písomku. Všeobecný trapas nastal, keď sa spoza roha vyrútila mladá pani s vysokými opätkami a veľmi náhlivo smerovala k zastávke a s roztržitosti zapričinenej verejnosti neznámymi faktami narazila do starého pána na kraji davu, ktorý sa tiahol do pomerne veľkej vzdialenosti od priestoru pôvodne mysleného na státie čakajúcich ľudí. Pri tejto zrážke nastal obojpolný pád a roztržitá pani sa po tom, ako sa vyospravedlňovala deduškovi, začala zamýšľať nad tým, či sa má hanbiť, alebo aspoň cítiť trápne, ale keďže dôvod trápnosti tej chvíle našla v ľuďoch, ktorí sa prizerali na celú akciu len tak, necítila sa ani trápne a ani sa nehanbila, nakoľko sa deduškovi už ospravedlnila a on to bral tak trochu s humorom.

Ale celá pointa tohto rána spočívala v zámene pointy a obsahu. Pointou totiž bolo ukázať, že príbeh bez pointy môže spĺňať istú funkciu a to nielen estetickú, gramatickú či literálnu (bla bla bla). Tá funkcia spočíva práve v tom, že nie každý obsah, či je pekný a či škaredý, dlhý a či krátky atďďď., musí v sebe obsahovať pointu, čo je vlastne veta samoreferenčná a sama sebe odporuje (pretože keď v sebe daný obsah neskrýva pointu, tak v sebe skrýva práve túto pointu, ktorá v svojej definícii využíva fakt, že nie každý obsah...) proste kecy, ale keď sa nad tým zamyslíme, tak zistíme, že nič nevieme a všetko, čo vieme je vlastne nič, ktoré nevieme.

A preto koniec. Nevzdávame sa (aj keď nič nevieme), ale končíme. Prozatím.

zázračné a nočné

Bola noc. Možno to bola práve tá vianočná. Všetko tomu nasvedčovalo, že to je ona. Ale nikto si to nechcel priznať. "Vianoce? Ste normálny - teraz v lete?", pozeral sa na mňa ako na blázna. Podľa mňa normálny nebol on, pretože v lete nepadá. Ani lístie, ani sneh a ani vytrvalý dážď. A v túto noc padalo všetko. Najprv lístie, potom sneh a potom vytrvalý dážď. Až do rána. Bola to zázračná noc a najväčší zázrak bol ten, že bola moja. Nikdy predtým som nevlastnil noc. A ani teraz vlastne nie, ale mal som ju prinajmenšom prepožičanú do doby prvého slnečného lúča. Nekúpil som si to, nevyhral som to, neukradol som to... Dostal som to.

A tak, keď už mám tú noc, tak si ju nepokazím spánkom, povedal som si a posadil som sa na malý nočný stolík pri posteli. Keď som tak sedel a prešla polnoc bez zjavenia akejkoľvek rozprávkovej bytosti povedal som si, že nie každá zázračná noc potrebuje svoje víly a odplával som do prostriedku jazera, čo sa na mňa celý večer usilovne trblietavo usmievalo. Tu v strede nebolo lístie, ktoré pomaly prestávalo padať aj keď ešte nezačal padať sneh. A tak som si vychutnal túto mezzohru jesennozimného symfonického orchestra v žiari reflektorov som sa cítil ako ozajstná superstar, pretože všetky stars mi robili iba osvetľovačov.


Keď začal padať sneh a ja som sa zbavil pochýb o svojej normálnosti, do ktorých sa ma snažil dostať pochybovač vianoc, odišiel som z nočnej pošty, kde ešte stále vietor ledabolo triedil listy, akoby sa spoliehal na prikrývku snehu, ktorá ospravedlní všetky nedoručenosti.

Keby to nebola zázračná noc, povedal by som si, že som svedkom anomálie, ale v čase zázrakov sa človek nemôže čudovať ani tomu, keď sneží a nemá z čoho. Jasná obloha, mesiac a hviezdy ... a sneh. Odvolávajúc sa na zázračnú noc som si racionalistickú polovičku mojej osobnosti umlčal konštatovaním, že to, čo padá a javí sa to ako sneh je vlastne hviezdny prášok. Musel som ho ochutnať, aj keď už ako dieťa som sa naučil, že sneh sa neje, ale ... to vlastne nebol sneh. A tak som si ho nabral za hrsť a špičkou jazyka som sa ho dotkol. Bol som opatrný, pretože už v detstve som sa naučil, že to, čo vyzerá úplne ako cukor a je to v takej istej nádobe je soľ a tá sa síce dá lízať, ale...

Chuť hviezdneho prášku je úplne špecifická. Z trochou fantázie a nejakej psychickej sugescie by som si ju vedel ešte teraz vyvolať na jazyku. Trochu pikantná, alebo skôr horúca aróma spojená s úplne jemnou chuťou čerstvých jahôd a malín sa na jazyku miešala až do úplne deja vu vyvolávajúcou chuťou škoricových lentiliek. Dlho som si vychutnával túto zázračnú chuť na jazyku, ale v trochu neskoršom detstve som sa naučil, že v najlepšom treba prestať, a tak som skončil ochutnávku kozmickozázračného prášku, konzistenciou pripomínajúceho sneh a hodil som sa do záveja, ktorý sa za taký krátky čas určite nemohol vytvoriť, ale niekedy v tých chvíľach mi začínalo dochádzať, že nemám rozmýšľať v zázračnú noc tak nezázračne.

Ako som tak trávil čas v tom záveji, cítiac sa ako v obrovskej perine bez konca, pozeral som sa na mesiac, ktorý vytrvalo krúžil už niekoľko tisícročí okolo zeme a zrejme to bolo už aj na neho veľa, pretože začal roniť slzy, ktoré prebili všetko doterajšie zázračnovytvárajúce podnebie a spustil sa vytrvalý mesačný dážď. Čím viac sa dopĺňal tým väčšie boli kvapky, ale hustota dažďa ostávala. Počas splnu som mal pocit, že zázračná noc dosiahla svoje maximum. Ledabolý vietor sa snažil nahňať zvyšky topiaceho sa hviezdneho prachu na listy pri jazere, mesiac ticho plakal a hviezdy zo súcitu a úcty k nemu prestali sypať svoj kúzelne chutiaci prášok na zem a po zvyšok noci iba mlčky svietili a vytvárali na oblohe ešte mnohé, nie už také veselé obrazce.

Aj keď zázračná noc končila smutne a mesiac, ktorý za jednu noc prešiel všetkými fázami nakoniec skončil v nove, odchádzal som z hrejivým pocitom pri srdci, že som na krátku dobu vlastnil čas. Konkrétne jednu noc. A chuť hviezd si nosím stále na jazyku.

Iba ten vietor zlenivel natoľko, že nočnú poštu skoro ráno zavrel a všetky nedoručené listy zo stromov pozhadzoval do jazierka, ktoré teraz už ani v strede nie je zrkadlom, v ktorom sa mení všetko zázračné na skutočné.

v galérii

"Vidíš ten obraz úplne napravo?" Opýtal sa ma a bez počkania na odpoveď pokračoval: "Nakreslil ho nejaký Vermeer. Bolo to v časoch francúzskej revolúcie a..."

Nepočúval som ho. Potreboval som si odskočiť a tak som odbehol na toalety. Pri umývaní rúk mi padol pohľad na fixou napísané slová pod zrkadlom: "Nechápem, prečo najkrajší obraz umiestnili na toalety." Pousmial som sa a krátky pohľad do zrkadla ma presvedčil o pravdivosti výroku neznámeho autora.

Ponaučenie: Nie je dôležitý obsah, ale komentár.

alobal

čo by človek povedal
vtedy, keď by alobal
používal švédsky kráľ
a svet by sa len prizeral.

päť minút bez diakritiky

rano vstal, precital si novinky na oblubenom internetovom portali (posledna aktualizacia: 20.5.2003), skontroloval postu (1 mail v inboxe - aj to iba newsletter - a 12 spamov) , posunul cervene posuvatko na nastennom kalendari (15.1.2007), pozrel sa z okna (slnko svietilo, vietor fukal, po snehu ani stopy) a az po prvej rannej kave (a jednom salte vzad) sa uplne prebral a začal písať svoj život s diakritikou. Nič nové sa nedialo a ani sa nemalo diať, iba čo vietor s piskotom prechádzal cez všetky škáry v stene. "Dobré ráno, homo sapiens version 2007."