zázračné a nočné
Bola noc. Možno to bola práve tá vianočná. Všetko tomu nasvedčovalo, že to je ona. Ale nikto si to nechcel priznať. "Vianoce? Ste normálny - teraz v lete?", pozeral sa na mňa ako na blázna. Podľa mňa normálny nebol on, pretože v lete nepadá. Ani lístie, ani sneh a ani vytrvalý dážď. A v túto noc padalo všetko. Najprv lístie, potom sneh a potom vytrvalý dážď. Až do rána. Bola to zázračná noc a najväčší zázrak bol ten, že bola moja. Nikdy predtým som nevlastnil noc. A ani teraz vlastne nie, ale mal som ju prinajmenšom prepožičanú do doby prvého slnečného lúča. Nekúpil som si to, nevyhral som to, neukradol som to... Dostal som to.
A tak, keď už mám tú noc, tak si ju nepokazím spánkom, povedal som si a posadil som sa na malý nočný stolík pri posteli. Keď som tak sedel a prešla polnoc bez zjavenia akejkoľvek rozprávkovej bytosti povedal som si, že nie každá zázračná noc potrebuje svoje víly a odplával som do prostriedku jazera, čo sa na mňa celý večer usilovne trblietavo usmievalo. Tu v strede nebolo lístie, ktoré pomaly prestávalo padať aj keď ešte nezačal padať sneh. A tak som si vychutnal túto mezzohru jesennozimného symfonického orchestra v žiari reflektorov som sa cítil ako ozajstná superstar, pretože všetky stars mi robili iba osvetľovačov.
Keď začal padať sneh a ja som sa zbavil pochýb o svojej normálnosti, do ktorých sa ma snažil dostať pochybovač vianoc, odišiel som z nočnej pošty, kde ešte stále vietor ledabolo triedil listy, akoby sa spoliehal na prikrývku snehu, ktorá ospravedlní všetky nedoručenosti.
Keby to nebola zázračná noc, povedal by som si, že som svedkom anomálie, ale v čase zázrakov sa človek nemôže čudovať ani tomu, keď sneží a nemá z čoho. Jasná obloha, mesiac a hviezdy ... a sneh. Odvolávajúc sa na zázračnú noc som si racionalistickú polovičku mojej osobnosti umlčal konštatovaním, že to, čo padá a javí sa to ako sneh je vlastne hviezdny prášok. Musel som ho ochutnať, aj keď už ako dieťa som sa naučil, že sneh sa neje, ale ... to vlastne nebol sneh. A tak som si ho nabral za hrsť a špičkou jazyka som sa ho dotkol. Bol som opatrný, pretože už v detstve som sa naučil, že to, čo vyzerá úplne ako cukor a je to v takej istej nádobe je soľ a tá sa síce dá lízať, ale...
Chuť hviezdneho prášku je úplne špecifická. Z trochou fantázie a nejakej psychickej sugescie by som si ju vedel ešte teraz vyvolať na jazyku. Trochu pikantná, alebo skôr horúca aróma spojená s úplne jemnou chuťou čerstvých jahôd a malín sa na jazyku miešala až do úplne deja vu vyvolávajúcou chuťou škoricových lentiliek. Dlho som si vychutnával túto zázračnú chuť na jazyku, ale v trochu neskoršom detstve som sa naučil, že v najlepšom treba prestať, a tak som skončil ochutnávku kozmickozázračného prášku, konzistenciou pripomínajúceho sneh a hodil som sa do záveja, ktorý sa za taký krátky čas určite nemohol vytvoriť, ale niekedy v tých chvíľach mi začínalo dochádzať, že nemám rozmýšľať v zázračnú noc tak nezázračne.
Aj keď zázračná noc končila smutne a mesiac, ktorý za jednu noc prešiel všetkými fázami nakoniec skončil v nove, odchádzal som z hrejivým pocitom pri srdci, že som na krátku dobu vlastnil čas. Konkrétne jednu noc. A chuť hviezd si nosím stále na jazyku.
Iba ten vietor zlenivel natoľko, že nočnú poštu skoro ráno zavrel a všetky nedoručené listy zo stromov pozhadzoval do jazierka, ktoré teraz už ani v strede nie je zrkadlom, v ktorom sa mení všetko zázračné na skutočné.
