Tma. Ticho.
"Jurko?"
"Mhm."
"Spíš?"
"Mhm."
"Tak potom nič."
Prebdená noc sa premenila na 25-percentné ráno s pocitom nezabudnutia. V spánku sa totiž skrývalo zabudnutie, pohreb nálad a to aj vtedy, keď by ich prežitie znamenalo krásne ráno. S odvolaním na zákon schválnosti (alebo výsmechu) však noc prinášala spánok do krásnom otupenej duše a nespavosť uplakaným očiam.
Ráno však prichádza aj pre nespavcov. So zasvietením lampy sveta sa spájajú viaceré asociácie v hlavách ľudských jedincov, ako napríklad káva, raňajšie správy, či noviny, zrkadlo, zhon, bolesti hlavy atďďď. Hrianka, čo vyskočila z hriankovača, dnes mimoriadne vysoko, sa zachvíľu kĺzala dolu hrdlom, hrtanom atďďď. Pes, čo rozbrechal celú ulicu, bol mimoriadne čistokrvný flegmatik a doplatil na to. Zatiaľ, čo si hrdo vykračoval cez besniace more zúrivých psov, s vedomím, že sú všetci za plotom, nevšimol si rútiace sa auto bez zasvietených hmloviek (na čo by sa bol určite vyhovoril, keby si mal ešte niekedy možnosť havknúť) a touto svojou drobnou nepozornosťou spôsobil postupný opad hluku na ulici, čo s veľkou vďakou privítali najmä tí, čo rána nepoznajú takmer vôbec, keďže ich prespia.
Na zastávke autobusu sa zbierala masa ľudí a postupne sa ich počet blížil k trom percentám počtu obyvateľov obce, ktorí vlastnia umývačku riadu (podľa sčítania ľudu a umývačiek riadu z roku 2001). Dôvod ich postupného nárastu a takmer nijakého úbytku bola vysoká poruchovosť autobusov premávajúcich z tejto zastávky smerom od tejto zastávky. Celý tento jav, starostlivo pozorujúci reportérom s kamerou, sprevádzala značná nervozita a verejné pohoršenie, ktoré vzniklo vo chvíli, keď okolo prešiel už tretí autobus s nápisom "PORUCHA VOZIDLA". Prefrndžal tak rýchlo, že reportér spravodajstva ani nestihol vybehnúť z davu, aby zastavil šoféra, ktorého sa chcel niečo spýtať. Jediné nenervózne boli deti, ktoré sa radovali, že budú meškať do školy a zbavia sa tak nepríjemnej povinnosti písať písomku. Všeobecný trapas nastal, keď sa spoza roha vyrútila mladá pani s vysokými opätkami a veľmi náhlivo smerovala k zastávke a s roztržitosti zapričinenej verejnosti neznámymi faktami narazila do starého pána na kraji davu, ktorý sa tiahol do pomerne veľkej vzdialenosti od priestoru pôvodne mysleného na státie čakajúcich ľudí. Pri tejto zrážke nastal obojpolný pád a roztržitá pani sa po tom, ako sa vyospravedlňovala deduškovi, začala zamýšľať nad tým, či sa má hanbiť, alebo aspoň cítiť trápne, ale keďže dôvod trápnosti tej chvíle našla v ľuďoch, ktorí sa prizerali na celú akciu len tak, necítila sa ani trápne a ani sa nehanbila, nakoľko sa deduškovi už ospravedlnila a on to bral tak trochu s humorom.
Ale celá pointa tohto rána spočívala v zámene pointy a obsahu. Pointou totiž bolo ukázať, že príbeh bez pointy môže spĺňať istú funkciu a to nielen estetickú, gramatickú či literálnu (bla bla bla). Tá funkcia spočíva práve v tom, že nie každý obsah, či je pekný a či škaredý, dlhý a či krátky atďďď., musí v sebe obsahovať pointu, čo je vlastne veta samoreferenčná a sama sebe odporuje (pretože keď v sebe daný obsah neskrýva pointu, tak v sebe skrýva práve túto pointu, ktorá v svojej definícii využíva fakt, že nie každý obsah...) proste kecy, ale keď sa nad tým zamyslíme, tak zistíme, že nič nevieme a všetko, čo vieme je vlastne nič, ktoré nevieme.
A preto koniec. Nevzdávame sa (aj keď nič nevieme), ale končíme. Prozatím.
