smutný turista

Na hlavu si dal slamený klobúk
a sfotil si kamenný oblúk.
Osmutnel z tých prírodných odlúk,
čo odlúčili lesy od lúk.

vnútornosti slimáka a dáždniky...

... a ktovie ešte čo ma dnes stretlo. Slimák musí mať veľké šťastie, aby prešiel cez chodník, po ktorom sa premelú stovky študentov, bez ujmy na živote. Ale čo ma chudák robiť, keď sa mu tak dobre kĺže po mokrom betóne... Ani ja by som neodolal.

Každý dážď raz doprší a prehratý hokej prebolí. V krajine ako je tá naša. Nie všade to tak ale býva. V krajine s pracovným označením KZ sa deje takmer to isté, čo v našej, aj tí ľudia sú tak isto šmahnutí do hokeja a tiež vedia (doma pred televízorom) suverénne zdegradovať každého na toho najnešikovnejšieho hokejistu planéty, ale keď sa raz prehrá, tak to je naveky krvácajúca rana. A keď sa raz rozprší tak už nikdy neprestane. A tak v tej krajine nestretnete iných ako užialených ľudí schovávajúcich sa pod dáždnikmi. Nikto už nedúfa v koniec dažďa, až na zopár jednotlivcov.

Väčšinou ide o mladých rebelov, ktorí zo zásady tvrdia opak verejnej mienky. A tak sa z nich stali hlásatelia radostnej správy, že raz prestane pršať. Teda radostnej ako radostnej. Niekto je rád, že prší a život bez dažďa si pamätajú už len najstarší obyvatelia krajiny. Minule s jedným robili v televízii interview a celý národ ostal šokovaný z prehlásenia, že život bez dažďových kvapiek (ktoré sa medzičasom dostali aj na národnú vlajku), je úžasný. Ale väčšina z nadšencov pre svetlejšie zajtrajšky padne do depresii po prvom prehratom zápase národného hokejového tímu.

Pointa tejto neveselej informácie o krajine KZ je v tom, že netreba vešať klince na kopačky a hádzať žito do flinty, pretože v našej krajine je stále obľúbenejšie "A nezaprší a nezaprší" a "Veď my na to máme" ako vyššie uvedené fenomény krajiny KZ.