O komplikovanom živote bez rozprávača a jednoduchej rozprávke bez problémov s n-hlavým drakom

Keď sa dnes mladý človek vyberie do sveta, začne riešiť kopec vecí. Kde sa odfotí na pas, ako si vybaví víza, ktorou spoločnosťou bude letieť, kde sa potom ubytuje, ako (a hlavne za čo) sa bude stravovať, kde si nájde prácu, či si má vôbec hľadať prácu, či nemá najprv vyštudovať nejakú univerzitu, ak hej tak akú, akého mobilného operátora si vyberie, v ktorej banke si zriadi účet, v akej spoločnosti sa bude pohybovať, ktoré dievča z tejto spoločnosti požiada o ruku, kedy sa vezmú, ako bude vyzerať svadba, kto tam príde, kto tam nepríde, akej farby bude obrus na stole s veľkou svadobnou tortou,  kde budú potom spolu bývať, koľko budú mať detí, ako sa bude každé z nich volať, akú značku plienok budú kupovať, aký dom si vybrať keď im bude pri piatom dieťati v starom tesno, ako si vybrať dobrú hypotéku, ako ju potom splácať, ako si nájsť čas na deti a ako všetky tieto problémy, ktoré doteraz riešil sám so sebou bude riešiť s každým jedným z nich. Takto sa mladý človek prerieši cez celý život až ku konečnému riešeniu všetkých problémov, ktoré sa mu nepodarilo alebo ktoré nestihol vyriešiť.

V rozprávke to býva inak. Keď sa hlúpy Jano vyberie do sveta, nerieši nič, jediné čo potrebuje je poriadne veľa buchiet na cestu. A aj to za neho vyrieši jeho matka. A on si ide, stretáva ľudí, sem tam im s niečím pomôže, oni mu za to doplnia zásoby buchiet, alebo sa len tajomne zatvária a rýchlo zmiznú v lese (vtedy je jasné, že sa ešte v rozprávke neskôr objavia), väčšinou dôjde do nejakého kráľovstva, kde už na neho väčšinou čaká pekná princezná, väčšinou sa to nejako skomplikuje, väčšinou má v tom prsty drak s n hlavami (n je nenulové prirodzené číslo, väčsinou prvočíslo), väčšinou sa to vyrieši hrubou silou, ale niekedy sa ukáže, že hlúpy Jano nebol až taký hlúpy a na draka použije zákernú lesť, väčšinou sa tam končia všetky problémy a celá Janova budúcnosť sa odbaví krátkym „žili šťastne pokým nepomreli“.

Na rozprávke je krásne to, že napriek svojej jednoduchosti končí vždy dobre. Narozdiel od reálneho života, ktorý je tak komplikovaný a ešte k tomu častokrát končí nešťastne. Čím to je?

Možno to je tým, že osudy hrdinov z rozprávok riadi rozprávač. Veď keby si hlúpy Jano povedal, že jemu sa do sveta ísť nechce, tak by navždy ostal hlúpym Janom a nikdy sa nestal hrdinom z rozprávky. A keby si povedal, že si nie je na stopercent istý, či je princezná Filoména pre neho naozaj tá pravá a nechal si nejaký čas na rozmyslenie, tak ju nestihne zachrániť z pazúrov krutého a hladného draka a rozprávka by sa stala tragédiou.

Niekedy mám pocit, že žijem v takejto pokazenej rozprávke. Niekto ju začal rozprávať, ale postavy v nej sa vzbúrili a začali si robiť to, čo chceli a zobudili tak draka, ktorý sa postaral o tragické konce mnohých príbehov. A tak tí, čo prišli do takejto pokazenej rozprávky už ani nevedia, že to môže byť úplne inak, lepšie, že sa nemusia trápiť so zlými škriatkami, gigantickými pavúkmi, zákernými zmijami,  ani s drakom samotným. A pritom stačí nechať svoj príbeh rozprávať toho, kto do rozprávky vložil všetky postavy. Aj tú, ktorá porazila draka. Všetkých n hláv.