G.O.

Na zasneženom kopci sedeli dvaja poloroztopení snehuliaci v agónii. Dažďové kvapky, čo na nich padali šepkali o nepredvídateľnosti oteplenia a o starobe otca Severáka, praotca všetkých zimných vetrov nosiacich vo svojich rukách haldy bielych snehových oblakov. Líška, čo prebiehala okolo sa zastavila a s nostalgiou v očiach prenikla pohľadom aj tie najhrubšie miesta snehových gúľ poukladaných na seba. V ich strede zbadala niekoľko snehovo-ľadových kryštálikov, ktoré jej rozprávali o časoch, kedy celú zimu presedeli na konároch stromov, na kopcoch, na strechách domov...   

Niečo odchádza. Vedela to celá príroda, tušili to ľudia. Odchádza pokoj zimy, chladná krása jesene, hrejivý pocit leta, radostná renesancia jari. Ostávajú po nich len rozmazané spomienky mixujúce sa v nevyrovnaných vrtochoch počasia. Pôjdem preč! Zakričal niekto. Ale kam? Celá zem sa mení. Niet kam ujsť. Možno na pár rokov, na jeden život, ujdeme na miesto kde naplno prežijeme pocit neľútostnej a predsa tak pokojnej zimy, ale naše deti – tie, už nebudú mať kam ujsť. Každý, kto zažil takéto časy si prial to isté, čo my – nežiť v nich. Jediné, čo môžeme je žiť tie roky, čo nám boli dané najlepšie ako vieme. Nezmeníme svet, nezachránime zem, ale môžeme spraviť viac ako najviac?