O rytierovi s dobrým srdcom
Kde bolo - tam bolo, za horami - za dolami, žil mocný kráľ vo veľkom kráľovstve. Bol nesmierne bohatý a mohol mať všetko, na čo si pomyslel. No jeho najväčším bohatstvom bola jeho krásna dcéra Miranda. Veru, o jej kráse spievali bardi na kráľovskom dvore dlhokánske žalmy. Ich slová sa vlnili krajinou ako lesné potoky a dostali sa až za hranice kráľovstva, ba až za najzaššie kopce a doliny. A tam, v ďalekej pustej krajine sa chýr o kráse princezny Mirandy spojil s chýrom o bohatstve jej otca a skončil priamo v ušiach obludného sedemhlavého draka Togtrotha, postrachu každej rozprávky s princeznou.
I zatúžil drak po bohatstve a kráse, vzniesol sa do výšin, preletel cez desať kráľovstiev a zamieril si to priamo do kráľovského paláca, kde spustošil a spálil všetko, čo sa dalo, zasadol na kráľovský poklad a princeznú uväznil do veže. Málo bolo tých, čo sa zachránili, ale kráľ bol medzi nimi. V obrovskom strachu, zármutku a hneve dal rozhlásiť do všetkých kráľovstiev, že kto zabije draka, dostane dcéru za ženu a pol kráľovstva k tomu.
Žil v tom čase v susednom kráľovstve chrabrý rytier Arnold. Keď sa dopočul o uväznenej princezne, neváhal ani chvíľu, nabrúsil si meč, vzal si svoju rytiersku zbroj, nasadol na koňa a uháňal najkratšou cestou do kráľovstva princezny Mirandy.
Ako tak cválal po ceste, uvidel starenku, ktorá idúcky po ceste, ťahala za sebou ťažké drevá do pece. Rytier Arnold mal dobré srdce a nedalo mu to. Zastavil a pomohol jej odniesť drevo až do jej príbytku. Starenka mu ďakovala a žehnala, zatiaľčo rytier mizol cválajúc za horizontom.
Ako tak cválal cez malú dedinku, začul krik. Zastal. "Zbojníci! Niee!" Kričal zúfalý ženský hlas. Rytier Arnold mal dobré srdce a neváhal ani chvíľu a pricválal k žene, ktorej sa výraz tváre menil zo zúfalstva na nádej, keď zbadala udatného rytiera. "Musíš ich chytiť! Teraz tu boli, ukradli mi moje dve kozľatá! Prosím! Nemám muža, a bez týchto kozliat neprežijem... Prosím..." Arnold videl jej chudobu a uľútostilo sa mu tejto slabej vdovy. "Ktorým smerom bežali?" spýtal sa, a už uháňal, aby ich dobehol. Mali už dobrý nádskok, ale na šírom poli ich Arnold na svojom tátošovi dobehol. Keď ho zbadali, pustili kozľatá a bežali do lesa. Chudobná vdova mu ďakovala a žehnala, keď jej priniesol kozľatá naspäť.
Ako tak cválal cez pole, začul detský plač. Preľakol sa, keď zdvíhal nevinné dieťa zo zeme. Niekto ho tu stratil? Alebo úmyselne nechal na poli zomrieť? Rytier Arnolad mal dobré srdce, a tak zabalil dieťa do svojho plášťa a vydal sa do najbližšej dediny, kde sa každého vypytoval, či nevedia, koho to dieťa je. Nikto nevedel. Vydal sa do druhej, tretej dediny, prešiel všetky dediny naokolo, ale v žiadnej netušili koho môže dieťa byť. Až si ho nakoniec vzala richtárova žena v malej dedinke, keď už rytier nevedel kam inam by mohol ísť. Ďakovala mu a žehnala, že zachránil život malému neviniatku.
I docválal rytier do kráľovstva princezny Mirandy, až do kráľovského mesta pod hradom. "Priveďte ma ku kráľovi!" povedal ľuďom, čo stáli na ulici a plakali. Keď rytier predstúpil pred kráľa, videl obrovský smútok a hnev v jeho tvári. "Som tu, aby som zabil draka!" prehlásil nebojácne. Kráľ sa naňho zahľadel, postavil sa z trónu a smútok v jeho tvári sa zmenil na zúfalstvo. "Kde si bol tak dlho?! Kde si bol?! Prečo..." Kráľ padol na kolená a rozplakal sa. "Ja som..." chcel niečo povedať zmätený rytier, ale už ho kráľovská stráž viedla preč. Až vonku mu vysvetlili, že len pár chvíľ pred tým, ako prišiel, sa celý spustošený hrad zrútil. Drak bol mŕtvy a krásna princezná Miranda tiež.
