Tiekla po líci. Pomaly. Spadla na tričko. Kotúľala sa dole ťahaná silou gravitácie, tlačená silou smútku. Keď sa dotkla zeme, nevsiakla do pôdy pod nohami. Kotúľala sa ďalej, teraz už ničím neťahaná, iba tlačená. Nikto nevie, kam sa až dokotúľala.
Ako plačú kozmonauti? Napadlo ho. Guličky sĺz sa vznášajú okolo nich ako pierko. A potom len fúknu a slza, čo ešte pred chvíľou pokojne sedela v oku kozmonauta letí do neznáma... Možno ju vysuší slnečné žiarenie, možno ju zničí meteorit, možno ju pohltí čierna diera. To nik nevie.
Nikto nevie kde sú všetky tie slzy, čo sme za celý život vyplakali. Vyparia sa. Povedal by mladý vedec-amatér. Starší vedec by si ho však na chvíľu zobral do kúta a vysvetlil by mu kolobeh vody, to, že všetko, čo sa vyparí sa aj zase skvapalní a spadne na zem.
Pamätám si hodinu geografie na základnej škole, kde sa rozprával učiteľ s najmúdrejším žiakom v triede (a my sme iba ticho počúvali). Riešili otázku slanosti mora. Z kade sa tam nabrala tá soľ? Tak asi ju tam priniesli rieky. A z kade sa nabrala soľ v riekach? No z obdobia štvrtohôr. A z kade sa nabrala soľ v štvrtohorách? Zostala tam z treťohôr. A z kade sa nabrala soľ v treťohorách? Zostala tam z druhohôr. A z kade sa nabrala soľ v druhohorách? Zostala tam z prvohôr. A z kade sa nabrala soľ v prvohorách? A keďže nultohory nie sú, skončil sa rozhovor geografa s najlepším žiakom triedy. Ani jeden nevedel odpoveď. Hm, zamyslel som sa. Tak keď to nevedia ani oni, tak v tom niečo musí byť. A až teraz po rokoch na to prichádzam. Kde končí veda, začína môj svet.
Kašlem na všetky hory od prvých po posledné. Všetka soľ v mori je z ľudských sĺz. Ak chcete vedieť koľko sĺz ľudstvo vyronilo vyberte sa na šíry oceán a veslujte v ľudskom smútku, bolesti, ale trošku i radosti a šťastí. Takmer všetky ľudské príbehy v sebe ukrývajú slzy. A keby vedela rozprávať, každá kvapka slanej vody v mori by vám povedala nejaký príbeh. A možno vám aj povie. Lebo mnohé príbehy ostali nepovedané, nevypočuté, nedokončené... Keď však prídeš k brehu tej veľkej vodnej masy a započúvaš sa do príboja morských vĺn, ktoré mocnými nárazmi do skál na pobreží chcú vykričať všetky tie príbehy o nešťastných láskach, stratených synoch, zničených životoch a mnohých iných témach, ktoré sprevádzajú preplakané noci, dni, týždne, mesiace...
Raz keď v jeden teplý letný večer prídeš na svojej ceste k moru, až na samý okraj pevniny, a uvedomíš si, že si zajatá v živote a tvojím väzením sú tvoje vlastné slzy, zatúžiš hodiť sa do vĺn a zomrieť udusená vo vlastnom žiali. No keď táto chvíľa niekedy príde, buď si istá, že existuje cesta z tohto väzenia. Loďka, čo ťa prevezie cez plačúci oceán až na druhý breh. Tam je miesto, kde už nikdy nikto nepocíti ten trpkochladný pocit, ktorý mávame, keď sa novorodená slza kotúľa po líci a mieri do oceána, za miliónmi svojich predchodcov.