O holubovi, ktorého život omrzel
I rozhodol sa holub spáchať samovraždu. V zvieracom svete to nie je vec bežná a preto od ľudskej rasy rozhodol sa poučiť. I videl ako človek skočil z budovy. Vyletel on na najvyššiu budovu v meste a skočil. Ibaže samovražda pádom je pre vtáka rovnako nemožná ako pre človeka samovražda nedýchaním. Tak ako pud sebazáchovy prinúti človeka nadýchnuť sa, keď mu kyslík dochádza, tak aj vták zatrepoce krídlami, keď vidí, že zem sa veľkou rýchlosťou blíži.
Neúspešný pokus len prehĺbil holubovu depresiu a rozhodol sa ukončiť svoj mizerný život pod kolesami auta. Avšak v jeho meste jazdili len uvedomelí vodiči, čo by ani mušku neprešli, nieto ešte zdeprimovaného holuba. I zaumienil si holub, že sa otrávi. Najedol sa on červených bobulí, čo rástli pri ceste. Čakal chvíľu, čakal dve, a aj sa mu už zazdalo, že sadá naňho smrteľná únava. No zaškvŕkalo v brušku holuba, smrť sa zľakla a odišla. Aspoň tak si to holub v svojej malej hlave predstavoval. V skutočnosti červené bobule jedovaté sú len pre človeka. Holubovi, ani inému vtáctvu nebeskému neškodia.
Videl holub, že po ľudsky sa nezabije. A tak sa pobral za svojím najbližším predchodcom v potravinovom reťazci – sokolom. „Sokolík, ty môj prirodzený predátor“, oslovil ho, keď ho našiel v hustom kríku sedieť v hniezde. „nože, zožer si ma. Nebudem sa ti vzpierať.“. I začudoval sa sokol, lebo vtáka-samovraha jakživ nevidel. „a čože ti takto napadlo dobrovoľne sa mi vzdať?“ pýta sa. „Ej, sokol, sokol, keby si vedel... Všetkých priateľov i rodinu skosila dáka nemoc, a hľa, ja sám som prežil. Nemám ja už prečo žiť - iba pre svoj gágor žiť ma nebaví.“. I videl sokol holubovu biedu a pretože bol zrovna po večeri, uľútostilo sa mu holuba, hoci to bol pekný kúsok vtáčačiny. „Holub, ja ťa nezjem.“ vraví mu, „ak sa cítiš sám, prečo potom neskúsiš pošvitoriť s drozdami alebo strakami?“
I skúsil holub a dobre, že skúsil. Drozdy síce nevedeli normálne rozprávať a slová sa im v zobáku na piesne menili, straky zase iba škriekali a holub im rozumel len zriedka, ale aspoň mal s kým lietať po svete.
Epilóg
