G.O.

Na zasneženom kopci sedeli dvaja poloroztopení snehuliaci v agónii. Dažďové kvapky, čo na nich padali šepkali o nepredvídateľnosti oteplenia a o starobe otca Severáka, praotca všetkých zimných vetrov nosiacich vo svojich rukách haldy bielych snehových oblakov. Líška, čo prebiehala okolo sa zastavila a s nostalgiou v očiach prenikla pohľadom aj tie najhrubšie miesta snehových gúľ poukladaných na seba. V ich strede zbadala niekoľko snehovo-ľadových kryštálikov, ktoré jej rozprávali o časoch, kedy celú zimu presedeli na konároch stromov, na kopcoch, na strechách domov...   

Niečo odchádza. Vedela to celá príroda, tušili to ľudia. Odchádza pokoj zimy, chladná krása jesene, hrejivý pocit leta, radostná renesancia jari. Ostávajú po nich len rozmazané spomienky mixujúce sa v nevyrovnaných vrtochoch počasia. Pôjdem preč! Zakričal niekto. Ale kam? Celá zem sa mení. Niet kam ujsť. Možno na pár rokov, na jeden život, ujdeme na miesto kde naplno prežijeme pocit neľútostnej a predsa tak pokojnej zimy, ale naše deti – tie, už nebudú mať kam ujsť. Každý, kto zažil takéto časy si prial to isté, čo my – nežiť v nich. Jediné, čo môžeme je žiť tie roky, čo nám boli dané najlepšie ako vieme. Nezmeníme svet, nezachránime zem, ale môžeme spraviť viac ako najviac?

Ako išli štetce do neba

V maliarovom byte sa povaľovalo plno maliarského náradia. Volal to produktívny neporiadok a aj jeho obrazy boli častokrát plné nepochopiteľného chaosu. Kritici to volali abstraktné umenie, on však vedel veľmi konkrétne pomenovať každú čiaru, každý fľak na jeho obrazoch. Dokonca si pamätal aj to, s ktorým štetcom ktorú časť obrazu kreslil. A to ich mal desiatky. Možno stovky. V tom neporiadku sa to nedalo presne odhadnúť.

"Dnes so mnou maliar kreslil oranžové vlnky" - pochválil sa raz svetlý plochý štetec tridsiatka.

"Ja som zase na čierny podklad nanášal biele obláčiky" - tenkým hlasom oznamoval vejárovitý štetec desiatka. Bol to mladý štetec, ktorého si do bytu priniesol maliar len pred pár mesiacmi. Volali ho Vejiro, alebo len Jiro (Keďže vejárovitých štetcov bolo mnoho, mená typu Vejo, Vejáč, Vejko už boli dávno obsadené).

"Obláčiky?" - pochybovačne rýpol Mop, starý štetec, filozof - solipsista.

"No áno," - pokračoval filozofiou ešte nepoznačený Vejiro - "svetlé obláčiky. Podľa mňa kreslil nebo."

"Hohó, počkaj mladý. Vravíš, že nebo?" - ozval sa ďalší. Zdalo sa, že zmienka o nebi zaujala viac štetcov. "Je veľmi detinské spájať obláčiky s nebom. Ty už predsa dávno nie si štetináčik."

"Má pravdu, " - pomrvil sa v pohári Filbert štyridsiatka, " vieš, Jiro, my v podstate nikdy nevieme, že čo s nami maliar kreslí. Môžeme síce vidieť, čo za nami ostane, nevieme však, na čo maliar myslel, keď to maľoval."

"Ale ja som to kdesi v koreňoch štetín tak cítil." - bránil sa Vejiro.

"Pocity nič neznamenujú." - poznamenal ktosi. 

"Akoby nie?" - ozval sa svetlomodrý okrúhly štetec tridsiatka. "Veď cez nás vlastne prechádzajú maliarove myšlienky na plátno, preto ich môžeme aj my cítiť."

"Presne tak" - súhlasil Vejiro a zaradoval sa, že aspoň niekto je na jeho strane. 

"Tak prečo potom nič necítim, keď so mnou maliar maľuje?" - pýtal sa Mop. 

"Neviem, možno sa ani nesnažíš niečo cítiť..." - snažil sa reagovať Vejiro

"Pch. To je smiešne." - odfrkol podráždene Mop a hneď aj pokračoval: "Viete čo? Ak nejaké nebo existuje, tak nemáme šancu niečo o ňom poznať, a ak sa náhodou niečo o ňom dozvieme, tak to určite nevieme komunikovať ostatným." 

Zdalo sa, že málokto zo štetcov Mopovi rozumie. Filbert štyridsiatka však už dobre poznal filozofické smerovanie starého Mopa, a tak sa ozval: "Príliš veľa čítaš staré múdro-hlúpe spisy, Mop. Nebo predsa existuje a každý z nás sa tam má šancu dostať." Zdalo sa, že Filbert sa tejto nadpozemskej problematike rozumie. Preto sa ho jeden malý zvedavý štetináčik opýtal otázku, ktorú Filbert chcel počuť: "Ako?"

"Vieš malý, to je tak." - Filbert to očividne chcel vziať zoširoka - "Z času na čas maliar prinesie nové štetce, tak ako nedávno priniesol aj teba. Ale tiež aj z času na čas nejaký starý štetec odnesie. A odnesie ho buď do krásnej krajiny plnej tých najmazľavejších farieb, v ktorých sa môžeme celý čas kúpať, alebo do krajiny tmavej, čiernej a bezfarebnej. Do tej prvej idú iba tie štetce, ktoré boli celý život tu, v maliarovom byte, poslušné, ktoré nerozliali plechovku s farbou, ktoré sa mu nikdy nesnažili prejsť po plátne len tak zo zľomyselnosti, proste nevystrájali. Takže keď budeš dobrý, maličký, tak aj ty sa dostaneš do tej krásnej farebnej krajiny. Inak skončíš v tej škaredej temnote."

Zdalo sa, že sa malý zvedavý štetec pri posledných slovách Filberta poriadne naľakal. To si všimol jeden ploský vysoký štetec, ktorý mal rád malých štetináčikov, preto dodal: "Nemusíte sa zase až tak báť. Dôležité je, aby tých krajších obrazov, ktoré s vami maliar namaľuje bolo viac ako tých pokazených. Maliar je predsa dobrý človek, on nechce, aby ste skončili sedieť v nejakom bezfarebnom svete".

Malého to celkom upkojilo a keďže ani filozof Mop nechcel kaziť výchovu, radšej čušal. Ozval sa však Vejiro, ktorému to akosi nesedelo. "Viete, čo si myslím? Podľa mňa, nezáleží až tak na tom, koľko pekných a koľko škaredých obrazov namaľujete. Podľa mňa záleží na tom, že či budete s maliarom priatelia. Že či s ním prežívate všetko, čo s vami robí. Že či sa s ním dokážete zjednotiť, keď s vami maľuje a vnášať jeho myšlienky na plátno. To je dôležité!"

"Prosím ťa, Vejiro. Veď sme štetce! " - ozval sa Filbert, ale aj mnoho iných štetcov počas Vejirovho rozprávania len krútilo štetinami. "Sme štetce a našou úlohou je maľovať. Nejak sa citovo viazať na maliara - to môže pokaziť tvoj cit pre presnosť. Ešteže si vejárovitý, lebo keby si bol tenký štetec, to by potom tie maľby vyzerali... a práve o to ide! Aby výsledok našej práce bol čo najpresnejší! A... a... najdôkladnejší ...najkrajší! Toto dosiahneš len keď budeš poctivo dodržiavať všetky pravidlá ....a nepúšťať príliš uzdu nejakému pp.. pseudoprežívaniu!" -Filbert sa poriadne rozohnil a jeho štyridsaťmilimetrový stoh štetín sa mu divoko kýval všetkými smermi...

---

Ako čas plynul, prichádzali nové štetce a tie staré odchádzali. Odišiel Mop, Svetlá plochá tridsiatka, a aj Filbert štyridsiatka. Po mnohých namaľovaných obrazoch odniesol maliar aj Vejira. Vstúpili spolu do sveta plného krásnych farieb, aké ešte Vejiro nikdy predtým nevidel. Privítal ho tam rozmanitý zástup maliarových starších štetcov. Mopa, ani Filberta však v tejto krajine Vejiro nikdy nestretol. 

O od-púšťaní a slovenskej ZOO

Keď som bol malý, začal som sa zaujímať o to, kto vymyslel slová. Prečo sa príbor volá príbor, lyžička lyžička a pohár pohár? Dnes ako lingvistický diletant si odpovedám na otázky, ktoré som sa chcel spýtať už dávno, ale hanbil som sa.

Niektoré slová sú so svojím významom v úplnej zhode. Napríklad krásne slová ako zákruta alebo kolotoč. Alebo ešte krajšie slovo odpustiť. Myslím, že autori tohto slova vedeli celkom dobre, čo odpustenie znamená. Predpona od sa používa vo význame vziať niečo preč, oddeliť niečo od niečoho iného. (Odniesť, odkrojiť, odbremeniť, odložiť, odobrať...). Keď to spojíme so slovesom pustiť, dostávame niečo ako vziať a zahodiť. Teda keď niekomu odpúšťame niečo, čo spravil, berieme to od neho a púšťame to preč. Presne ako to robí Boh, keď nám odpúšťa. Aká silná myšlienka v jednom slove.

Ale v slovenčine máme aj slová, ktoré sú vzhľadom na ich význam trochu pomotané. Napríklad pomenovania zvierat. Tam vládne chaos ako v neposlušnej ZOO. Človek by čakal, že väčšina zvierat bude pomenovaná podľa zvukov, ktoré vydávajú. Tak to ale nie je. Vrana nerobí "vrá-vrá" ale "krá-krá". Kde sa tam priplietlo to "v"? Tu pripúšťam, že je dosť možné, že v čase, kedy slovo vrana vznikalo, žili na svete vrany, ktoré naozaj nekrákali ale vrákali a vplyvom nejakých mutácií alebo spoločenských zmien sa vyvynul aj vraní jazyk. V takomto prípade malo ale dôjsť k aktualizácií slovenského jazyka. Nie je predsa normálne, že vraní jazyk sa vyvíja rýchlejšie ako ľudský! 

Zatiaľčo je slovo vrana chybné iba v jednom písmene, pri hlbšej štúdii vranieho kolegu, havrana, prichádzame na to, že on dostal svoje meno omylom. "Hav-hav" a "vr-vr" predsa robí pes, takže nie havran, ale pes by sa mal správne volať havran. Meno pes by som ale havranovi nepridelil, "ps-ps" robí predsa had. Čiže pes. A keďže meno had je pre zviera podľa mňa absolútne nevhodné, havran ostáva bez mena a podľa môjho názoru si to aj zaslúži za to, že sa dlhé stáročia skrýval pod falošnou identitou.

Otázka pomenovania zvierat je tak zložitá, že vôbec prvý človek na zemi pracoval ako pomenovávač zvierat na plný úväzok. Keby som žil niekde na blízkom východe, mohol by som mu chaos v pomenovaniach zvierat možno aj vyčítať, ale takto môžem svoje sťažnosti adresovať len anonymným masám, ktoré sa pod tatry dovalili kdesi z východu a ich potomkom, ktorí v snahe kultivovať náš jazyk na čele s učencami Konštantínom, Metodom, Gorazdom a neskôr Hollým, Bernolákom a Štúrom pozabudli na gazdovský dvor a na to, ako robia zvieratká. 

O komplikovanom živote bez rozprávača a jednoduchej rozprávke bez problémov s n-hlavým drakom

Keď sa dnes mladý človek vyberie do sveta, začne riešiť kopec vecí. Kde sa odfotí na pas, ako si vybaví víza, ktorou spoločnosťou bude letieť, kde sa potom ubytuje, ako (a hlavne za čo) sa bude stravovať, kde si nájde prácu, či si má vôbec hľadať prácu, či nemá najprv vyštudovať nejakú univerzitu, ak hej tak akú, akého mobilného operátora si vyberie, v ktorej banke si zriadi účet, v akej spoločnosti sa bude pohybovať, ktoré dievča z tejto spoločnosti požiada o ruku, kedy sa vezmú, ako bude vyzerať svadba, kto tam príde, kto tam nepríde, akej farby bude obrus na stole s veľkou svadobnou tortou,  kde budú potom spolu bývať, koľko budú mať detí, ako sa bude každé z nich volať, akú značku plienok budú kupovať, aký dom si vybrať keď im bude pri piatom dieťati v starom tesno, ako si vybrať dobrú hypotéku, ako ju potom splácať, ako si nájsť čas na deti a ako všetky tieto problémy, ktoré doteraz riešil sám so sebou bude riešiť s každým jedným z nich. Takto sa mladý človek prerieši cez celý život až ku konečnému riešeniu všetkých problémov, ktoré sa mu nepodarilo alebo ktoré nestihol vyriešiť.

V rozprávke to býva inak. Keď sa hlúpy Jano vyberie do sveta, nerieši nič, jediné čo potrebuje je poriadne veľa buchiet na cestu. A aj to za neho vyrieši jeho matka. A on si ide, stretáva ľudí, sem tam im s niečím pomôže, oni mu za to doplnia zásoby buchiet, alebo sa len tajomne zatvária a rýchlo zmiznú v lese (vtedy je jasné, že sa ešte v rozprávke neskôr objavia), väčšinou dôjde do nejakého kráľovstva, kde už na neho väčšinou čaká pekná princezná, väčšinou sa to nejako skomplikuje, väčšinou má v tom prsty drak s n hlavami (n je nenulové prirodzené číslo, väčsinou prvočíslo), väčšinou sa to vyrieši hrubou silou, ale niekedy sa ukáže, že hlúpy Jano nebol až taký hlúpy a na draka použije zákernú lesť, väčšinou sa tam končia všetky problémy a celá Janova budúcnosť sa odbaví krátkym „žili šťastne pokým nepomreli“.

Na rozprávke je krásne to, že napriek svojej jednoduchosti končí vždy dobre. Narozdiel od reálneho života, ktorý je tak komplikovaný a ešte k tomu častokrát končí nešťastne. Čím to je?

Možno to je tým, že osudy hrdinov z rozprávok riadi rozprávač. Veď keby si hlúpy Jano povedal, že jemu sa do sveta ísť nechce, tak by navždy ostal hlúpym Janom a nikdy sa nestal hrdinom z rozprávky. A keby si povedal, že si nie je na stopercent istý, či je princezná Filoména pre neho naozaj tá pravá a nechal si nejaký čas na rozmyslenie, tak ju nestihne zachrániť z pazúrov krutého a hladného draka a rozprávka by sa stala tragédiou.

Niekedy mám pocit, že žijem v takejto pokazenej rozprávke. Niekto ju začal rozprávať, ale postavy v nej sa vzbúrili a začali si robiť to, čo chceli a zobudili tak draka, ktorý sa postaral o tragické konce mnohých príbehov. A tak tí, čo prišli do takejto pokazenej rozprávky už ani nevedia, že to môže byť úplne inak, lepšie, že sa nemusia trápiť so zlými škriatkami, gigantickými pavúkmi, zákernými zmijami,  ani s drakom samotným. A pritom stačí nechať svoj príbeh rozprávať toho, kto do rozprávky vložil všetky postavy. Aj tú, ktorá porazila draka. Všetkých n hláv.