Ako išli štetce do neba
V maliarovom byte sa povaľovalo plno maliarského náradia. Volal to produktívny neporiadok a aj jeho obrazy boli častokrát plné nepochopiteľného chaosu. Kritici to volali abstraktné umenie, on však vedel veľmi konkrétne pomenovať každú čiaru, každý fľak na jeho obrazoch. Dokonca si pamätal aj to, s ktorým štetcom ktorú časť obrazu kreslil. A to ich mal desiatky. Možno stovky. V tom neporiadku sa to nedalo presne odhadnúť.
"Dnes so mnou maliar kreslil oranžové vlnky" - pochválil sa raz svetlý plochý štetec tridsiatka.
"Ja som zase na čierny podklad nanášal biele obláčiky" - tenkým hlasom oznamoval vejárovitý štetec desiatka. Bol to mladý štetec, ktorého si do bytu priniesol maliar len pred pár mesiacmi. Volali ho Vejiro, alebo len Jiro (Keďže vejárovitých štetcov bolo mnoho, mená typu Vejo, Vejáč, Vejko už boli dávno obsadené).
"Obláčiky?" - pochybovačne rýpol Mop, starý štetec, filozof - solipsista.
"No áno," - pokračoval filozofiou ešte nepoznačený Vejiro - "svetlé obláčiky. Podľa mňa kreslil nebo."
"Hohó, počkaj mladý. Vravíš, že nebo?" - ozval sa ďalší. Zdalo sa, že zmienka o nebi zaujala viac štetcov. "Je veľmi detinské spájať obláčiky s nebom. Ty už predsa dávno nie si štetináčik."
"Má pravdu, " - pomrvil sa v pohári Filbert štyridsiatka, " vieš, Jiro, my v podstate nikdy nevieme, že čo s nami maliar kreslí. Môžeme síce vidieť, čo za nami ostane, nevieme však, na čo maliar myslel, keď to maľoval."
"Ale ja som to kdesi v koreňoch štetín tak cítil." - bránil sa Vejiro.
"Pocity nič neznamenujú." - poznamenal ktosi.
"Akoby nie?" - ozval sa svetlomodrý okrúhly štetec tridsiatka. "Veď cez nás vlastne prechádzajú maliarove myšlienky na plátno, preto ich môžeme aj my cítiť."
"Presne tak" - súhlasil Vejiro a zaradoval sa, že aspoň niekto je na jeho strane.
"Tak prečo potom nič necítim, keď so mnou maliar maľuje?" - pýtal sa Mop.
"Neviem, možno sa ani nesnažíš niečo cítiť..." - snažil sa reagovať Vejiro
"Pch. To je smiešne." - odfrkol podráždene Mop a hneď aj pokračoval: "Viete čo? Ak nejaké nebo existuje, tak nemáme šancu niečo o ňom poznať, a ak sa náhodou niečo o ňom dozvieme, tak to určite nevieme komunikovať ostatným."
Zdalo sa, že málokto zo štetcov Mopovi rozumie. Filbert štyridsiatka však už dobre poznal filozofické smerovanie starého Mopa, a tak sa ozval: "Príliš veľa čítaš staré múdro-hlúpe spisy, Mop. Nebo predsa existuje a každý z nás sa tam má šancu dostať." Zdalo sa, že Filbert sa tejto nadpozemskej problematike rozumie. Preto sa ho jeden malý zvedavý štetináčik opýtal otázku, ktorú Filbert chcel počuť: "Ako?"
"Vieš malý, to je tak." - Filbert to očividne chcel vziať zoširoka - "Z času na čas maliar prinesie nové štetce, tak ako nedávno priniesol aj teba. Ale tiež aj z času na čas nejaký starý štetec odnesie. A odnesie ho buď do krásnej krajiny plnej tých najmazľavejších farieb, v ktorých sa môžeme celý čas kúpať, alebo do krajiny tmavej, čiernej a bezfarebnej. Do tej prvej idú iba tie štetce, ktoré boli celý život tu, v maliarovom byte, poslušné, ktoré nerozliali plechovku s farbou, ktoré sa mu nikdy nesnažili prejsť po plátne len tak zo zľomyselnosti, proste nevystrájali. Takže keď budeš dobrý, maličký, tak aj ty sa dostaneš do tej krásnej farebnej krajiny. Inak skončíš v tej škaredej temnote."Zdalo sa, že sa malý zvedavý štetec pri posledných slovách Filberta poriadne naľakal. To si všimol jeden ploský vysoký štetec, ktorý mal rád malých štetináčikov, preto dodal: "Nemusíte sa zase až tak báť. Dôležité je, aby tých krajších obrazov, ktoré s vami maliar namaľuje bolo viac ako tých pokazených. Maliar je predsa dobrý človek, on nechce, aby ste skončili sedieť v nejakom bezfarebnom svete".
Malého to celkom upkojilo a keďže ani filozof Mop nechcel kaziť výchovu, radšej čušal. Ozval sa však Vejiro, ktorému to akosi nesedelo. "Viete, čo si myslím? Podľa mňa, nezáleží až tak na tom, koľko pekných a koľko škaredých obrazov namaľujete. Podľa mňa záleží na tom, že či budete s maliarom priatelia. Že či s ním prežívate všetko, čo s vami robí. Že či sa s ním dokážete zjednotiť, keď s vami maľuje a vnášať jeho myšlienky na plátno. To je dôležité!"
"Prosím ťa, Vejiro. Veď sme štetce! " - ozval sa Filbert, ale aj mnoho iných štetcov počas Vejirovho rozprávania len krútilo štetinami. "Sme štetce a našou úlohou je maľovať. Nejak sa citovo viazať na maliara - to môže pokaziť tvoj cit pre presnosť. Ešteže si vejárovitý, lebo keby si bol tenký štetec, to by potom tie maľby vyzerali... a práve o to ide! Aby výsledok našej práce bol čo najpresnejší! A... a... najdôkladnejší ...najkrajší! Toto dosiahneš len keď budeš poctivo dodržiavať všetky pravidlá ....a nepúšťať príliš uzdu nejakému pp.. pseudoprežívaniu!" -Filbert sa poriadne rozohnil a jeho štyridsaťmilimetrový stoh štetín sa mu divoko kýval všetkými smermi...
Ako čas plynul, prichádzali nové štetce a tie staré odchádzali. Odišiel Mop, Svetlá plochá tridsiatka, a aj Filbert štyridsiatka. Po mnohých namaľovaných obrazoch odniesol maliar aj Vejira. Vstúpili spolu do sveta plného krásnych farieb, aké ešte Vejiro nikdy predtým nevidel. Privítal ho tam rozmanitý zástup maliarových starších štetcov. Mopa, ani Filberta však v tejto krajine Vejiro nikdy nestretol.
