O od-púšťaní a slovenskej ZOO
Keď som bol malý, začal som sa zaujímať o to, kto vymyslel slová. Prečo sa príbor volá príbor, lyžička lyžička a pohár pohár? Dnes ako lingvistický diletant si odpovedám na otázky, ktoré som sa chcel spýtať už dávno, ale hanbil som sa.
Niektoré slová sú so svojím významom v úplnej zhode. Napríklad krásne slová ako zákruta alebo kolotoč. Alebo ešte krajšie slovo odpustiť. Myslím, že autori tohto slova vedeli celkom dobre, čo odpustenie znamená. Predpona od sa používa vo význame vziať niečo preč, oddeliť niečo od niečoho iného. (Odniesť, odkrojiť, odbremeniť, odložiť, odobrať...). Keď to spojíme so slovesom pustiť, dostávame niečo ako vziať a zahodiť. Teda keď niekomu odpúšťame niečo, čo spravil, berieme to od neho a púšťame to preč. Presne ako to robí Boh, keď nám odpúšťa. Aká silná myšlienka v jednom slove.
Ale v slovenčine máme aj slová, ktoré sú vzhľadom na ich význam trochu pomotané. Napríklad pomenovania zvierat. Tam vládne chaos ako v neposlušnej ZOO. Človek by čakal, že väčšina zvierat bude pomenovaná podľa zvukov, ktoré vydávajú. Tak to ale nie je. Vrana nerobí "vrá-vrá" ale "krá-krá". Kde sa tam priplietlo to "v"? Tu pripúšťam, že je dosť možné, že v čase, kedy slovo vrana vznikalo, žili na svete vrany, ktoré naozaj nekrákali ale vrákali a vplyvom nejakých mutácií alebo spoločenských zmien sa vyvynul aj vraní jazyk. V takomto prípade malo ale dôjsť k aktualizácií slovenského jazyka. Nie je predsa normálne, že vraní jazyk sa vyvíja rýchlejšie ako ľudský!
Zatiaľčo je slovo vrana chybné iba v jednom písmene, pri hlbšej štúdii vranieho kolegu, havrana, prichádzame na to, že on dostal svoje meno omylom. "Hav-hav" a "vr-vr" predsa robí pes, takže nie havran, ale pes by sa mal správne volať havran. Meno pes by som ale havranovi nepridelil, "ps-ps" robí predsa had. Čiže pes. A keďže meno had je pre zviera podľa mňa absolútne nevhodné, havran ostáva bez mena a podľa môjho názoru si to aj zaslúži za to, že sa dlhé stáročia skrýval pod falošnou identitou.
Otázka pomenovania zvierat je tak zložitá, že vôbec prvý človek na zemi pracoval ako pomenovávač zvierat na plný úväzok. Keby som žil niekde na blízkom východe, mohol by som mu chaos v pomenovaniach zvierat možno aj vyčítať, ale takto môžem svoje sťažnosti adresovať len anonymným masám, ktoré sa pod tatry dovalili kdesi z východu a ich potomkom, ktorí v snahe kultivovať náš jazyk na čele s učencami Konštantínom, Metodom, Gorazdom a neskôr Hollým, Bernolákom a Štúrom pozabudli na gazdovský dvor a na to, ako robia zvieratká.
