zázrak obvodu 7474

Dnes som sa naučil mimoriadne zaujímavé veci. Napr. že nie stále keď svieti slnko, je vonku teplo. To som síce vedel už dávnejšie ale opakovanie je matka múdrosti.

Ďalej som zistil, že v obvode 7474 (D-klopný obvod) ja zázrak, že aj keď dátový vstup D meníme, výstup Q sa nemení, ak sa nemení hodinový cyklus CH.

Ako krásne formálna môže byť matematika som zistil už minulý týždeň. Toto je definícia usporiadania slov podľa abecedy:

Cestou zo školy som zistil, že zhustená krása prestáva byť krásou. Dlhý chodník lemovaný nespočetným množstvom a druhov kvetín vôbec nevyzeral pekne. Našťastie je to len jeden-dva dni v roku, čo sa všetci chystajú na hrob niekoho známeho položiť nejakú tu kyticu. "Našťastie."

vŕzgot železa železníc

Keď zastavíme točiace sa dni
a nájdeme škáru v železe koľajníc
Keď pochopíme nadčasový čas
nad mapou železničných trás
a pondelkovo-utorková streda
ani vo štvrtok spať nám nedá
kvôli piskotu brzdiaceho vlaku

Keď nedohoniteľný zajtrajšok
zastaví na jednej zo svojich zastávok
a rozbehnuté tesne-dnešné "dnes"
a s ním aj celodenný dnešný stres
do neho v celej sile narazí
je tak ťažké v tomto zhluku zvíťaziť
kvôli hmle prehusteného strachu.

Život nie je ako vlak
ale čas sú koľajnice pre neho
s vŕzgotom zhrdzaveného železa
nepočujem na stanici hlásenia
pred ampliónom spieval vták.

(originally written in July, 13 2006 by coumaxmi)

epitaf

Nuž přijď, veliký svátku na cestě k svobodě věčné,
smrti, strhni tíživá pouta a stěny
našeho těla, jež míjí, a zaslepené naší duše,
abychom konečně spatřili, co vidět zde není nám přáno.
Svobodo, tebe jsme se nahledali kázní a činem a strázní.
Teď v umíraní poznávame v Boží tváří tebe samu.

Diettrich Bonhoeffer

Ťažko sa to číta, ale je to veľmi pekné. Ak náhodou umriem (nebude to náhodou), tak toto by som chcel mať na kameni, čo sa bude čnieť nad mojimi práchnivejúcimi kosťami oblečenými do čierneho obleku.

Imperátor bez impéria

"Hovorte mi Imperátor!" Ozval sa jedného dňa z políčka e8 čierny kráľ. Na šachovnici až do tohto momentu vládol absolútny pokoj. Aj keď niekto, už veľmi dávno, rozložil figúrky, nikto s nimi ani nepohol. A tak tam stáli a čakali v úplnej harmónii, bieli aj čierni, kone aj pešiaci. A teraz tento pokojný deň narušil kráľ svojím vyhlásením.

Ako prvá sa ohradila kráľovná: "Ale František, čo to zase vymýšľaš, prečo by sme..." "Ty mlč!" Prerušil ju ostrým tónom kráľ-imperátor. "My si to vyriešime doma," dodal potichšie.

Nikto sa neodvážil niečo povedať nahlas, ale zo šumu, ktorý vznikol, bolo jasné, že kráľove otitulovanie samého seba sa nepáči žiadnej figúrke. "Má niekto niečo proti?" Spýtal sa kráľ-imperátor a rozhliadal sa naokolo.

Ticho.

Nakoniec sa ozval kôň. Bolo to logické. Strelci stáli veľmi blízko kráľovskej dvojice a každé slovo proti absolutistickej vláde čierneho kráľa-imperátora ich mohlo stáť hlavu. Veže mali zase s kráľom uzavretú zmluvu o rošáde, ktorá im už viackrát pomohla dostať sa zo zaprášeného rohu priamo so stredu diania, preto ani oni si nechceli kráľa pohnevať. Ale kone, tie boli najslobodnejšími tvormi na šachovnici. Svojími zakrivenými skokmi preskakovali koho chceli, dokonca aj samotného kráľa. Preto nemali problém zapojiť sa do diskusie hlasným zaerdžaním: "No a kde je to impérium? Doteraz sme boli kráľovstvo a naše územie sa nezväčšilo ani o jedno políčko za celý ten čas, čo tu stojíme."

Každý stŕpol, čo na toto povie kráľ. Strelec vedľa neho sa zohol, aby neschytal s kráľovským žezlom do hlavy, kráľovná len napäto sledovala reakciu jej partnera. Ten však prekvapujúco zmiernil tón. "Áno, naše územie je stále rovnaké... Ale dnešným dňom sa to zmení! Vytiahneme do boja a zničíme tých vyblednutých pandrlákov!"

"Hurá!" kričali pešiaci od radosti, nevediac, že práve oni si to najviac odnesú. Každý sa tešil na to, že sa konečne premiestni zo svojho starého miesta, okrem ľavej veže, ta mala pevné základy a nerada sa premiestňovala. Každá čierna figúrka sa obliekla do tej najčiernejšej výzbroje akú mala, strelci nabili zbrane a aj dáma na seba konečne dala niečo iné ako svoju obľúbenú (ale poriadne starú) róbu z kolekcie dama&mlyn. Všetci stáli pripravení do boja. Bitka sa mohla začať...

Jemný vietor, ktorý prišiel do izby cez polootvorené okno spôsobil zamrvenie šachových figúriek. Nič sa však nestalo. Každý, kto vstupuje na šachovnicu, musí rešpektovať pravidlá šachu. Napríklad aj to, že ťahať začínajú bieli. A keďže bieli sú tí mierumilovnejší, na šachovnici sa nikdy nič nestane. Ani keď sa čierny kráľ nazve imperátorom.

ponaučenie z príbehu o slimákovi

"OK", povedal si práve narodený slimák, "poďme poznávať svet!" Rozbehol sa k najbližšiemu stromu, na ktorý, keď vyliezol, zistil, že je dosť starý na takéto veľké výlety, zaliezol do svojho domu (cesta domov je vždy najkratšia) a pokojne dožil posledné chvíle svojho života.

Viete, čo sa stalo so slimákom potom, ako zomrel? Že neviete? Ani ja. Z toho vyplýva, že mravné ponaučenie z tohto príbehu je potrebné hľadať niekde inde. Alebo nehľadať vôbec, čo asi väčšina z vás aj urobila. Nečudujem sa vám, pretože som vám dal málo priestoru na to, aby ste sa zastavili a porozmýšľali. Iba jeden riadok. Čo je to jeden riadok? (!Pozor, rečnícka otázka - neodpovedajte!) A tak vám dám viac priestoru na rozmýšľanie. Ale to znamená, že musím začať rozmýšlať ja a odhadnúť koľko prázdnych riadkov vám mám dať, aby ste rozmýšľali. Dvadsať? Tristo?

Spravím to takto: Pokračovanie tohto článku je o 100 riadkov nižšie. Ak chcete vedieť, čo ešte neviem ani ja, teda, ako sa vyvinie táto kauza okolo článku so slimákom, musíte sa tam dostať. Pozor! Nepoužívajte žiadne posuvné oné napravo(neviem rýchlo, ako sa to volá) ani koliesko na myši, ani žiadne PageDowny a podobné finty. Pekne krásne 100 krát ťuknite na šípku dolu (Nedovoluje sa šípku držať. Iba ťukať.). Počkať! Ešte nie. To najdôležitejšie je, že si to nemôžete rátať v hlave, pretože by ste potom nerozmýšľali nad pointou príbehu o slimákovi. Ak ste už zabudli, že o čo vlastne celý čas ide, tak sa vráťte na začiatok článku, a prečítajte si príbeh o slimákovi ešte raz. Potom sa vráťte na toto miesto a ťukajte šípkou dole a po celý ten čas ťukania rozmýšľajte, že aké ponaučenie vyplýva z tohto príbehu.

OK - poďme na to. Nastavte si stránku tak, aby táto štartová čiara bola úplne naspodku obrazovky a začnite ťukať. Tri, šty-RI!


---------------------------------------------------------------------------------------
















































































































---------------------------------------------------------------------------------------

Že ste podvádzali? Všetká česť, keď si si to poctivo odťukal. Ale pre tých, čo podvádzali som tam dal o 10 riadkov viac. :) Ale aby sme nezabudli. Aké mravné (alebo aj iné) ponaučenie z príbehu o slimákovi vyplýva???

Hudobný nástroj mŕtveho muža

Nikde inde by ste nenašli toľko hudobne nadaných ľudí, ako v malej zapadnutej krajine, ktorej meno, by vám nič nevravelo, tak ako nevravelo ani mne, keď som ho počul. Bola to (a ešte aj je) krajina plná hudobných skladateľov, ktorí skladali unikátne skladby, ktoré potom muzikálne interpretovali unikátni interpreti na unikátnych hudobných nástrojoch. Veru, toľko hudobných nástrojov, ako vzniklo v tejto krajine počas jednej generácie, vymýšľalo ľudstvo tisícročia. Dokonca sa vyvinulo špeciálne povolanie vymýšľača hudobných nástrojov. V ich jazyku to bolo jedno slovo, u nás niečo také vieme povedať iba opisne. V tejto krajine, nazvime si ju pracovne Musicland, to s hudbou bolo tak ako je to u nás s domom. Architekt ho navrhne, stavbár postaví, interiérový dizajnér ho zariadi a bežný človek obýva. Tak u nich vymýšľač hudobných nástrojov vymyslel hudobný nástroj, svoj výmysel predložil tvorcovi hudobných nástrojov, ten nástroj vyrobil, hudobný skladateľ sa naň najprv naučil hrať a potom začal vymýšľať melódie a rytmy, ktoré najviac pasovali pre tento hudobný nástroj a muzikant potom toto všetko interpretoval prostým ľuďom, čiže tvoril už konkrétnu hudbu. Tento proces sa nazýval (opäť sa to nedá povedať jedným slovom, ale voľne preložené...) "Od ničoho k hudbe". Samozrejme, že to trvalo dosť dlhú dobu, kým sa "z ničoho stala hudba", ale vymýšľačov bolo veľa, takže stále ste mohli vidieť, resp. počuť nový hudobný nástroj.

Po istom boome, ktorý nastal vo vtedajšej spoločnosti, predvídateľne prišiel pokles záujmu o nové hudobné nástroje. Inak povedané, ľud znáročnel a už nemohol prísť hocikto s netradičnou hrkálkou a zožať veľký úspech. Nastali ťažké časy pre vymýšľačov. Presadiť sa mohol jedine úplne novátorsky pohľad na hudbu.

A v tomto čase vstúpil do histórie nášho Musiclandu obyčajný, jednoducho rozmýšľajúci Slovák Jožo. Vybral sa do pustých krajov, aby nabral novú inšpiráciu do svojej práce. Bol totiž básnik, spisovateľ a v poslednom (komerčnom) čase aj textár piesní. A tak si zo sebou zobral aj svoju gitarku, aby si svoje prípadné výmysly mohol zladiť so zopár akordami, ktoré sa naučil od jedného, nie veľmi populárneho, speváka, ktorému napísal nejaké tie songy. Vôbec netušil, že mieri práve do takého hudobného, dosiaľ neobjaveného, hudobného raja, akým bol Musicland.

Prvé dni prespal v stane na pustých pláňach východu. Mal tu pokoj, a aj keď nenapísal ani čiarku, bol spokojný. Hľadal pokoj duše. Dlho však tento pokoj nevydržal. Začali ho otravovať hlodavce. Najprv mu rozhrýzli stan, potom mu vyjedli polovicu zásob a raz sa jeden hlodavec-odvážlivec pustil aj do Joža samotného. Jediné, čo ostalo Jožovi nepoškodené bola gitara. A tak po strate poslednej vôle vzdorovať prírode sa rozhodol odísť. A to radikálne. Zo sebou zobral len kúsok svojich zásob a gitaru a vydal sa preč.

Nevedel kde, ale išiel. Ako tak išiel, tvár krajiny sa mu nijak nemenila, stále tá istá polopúšť, stále tie isté vŕšky, žiadna rovina, žiadne hory. Už dlho nenatrafil na vodu, po ktorej tak túžilo jeho telo. Keď vypil poslednú kvapku a navôkol neho sa rozprestierala stále tá istá pustá krajina, zobral gitaru a začal hrať. Každý by predpokladal, že jeho pieseň bola elégiou, plnou molových akordov, meniacou sa na pohrebný chorál. Tak to ale nebolo. V stave, v ktorom bol, jeho spojenie medzi rukami a hlavou bolo značne spomalené a tak si ruky hrali svoje.

Keby ste vtedy išli okolo, videli by ste na smrť vysmädnutého Slováka Joža, ako hrá veselú slovenskú ľudovku. Čím dlhšie hral, tým, paradoxne, mal viac síl a jeho pieseň naberala na sile a vznikala hudba, za ktorú by sa nehanbili na žiadnej ľudovej tancovačke. Jožo sa pokúsil aj spievať. Jeho hrdlo, však bolo natoľko vyschnuté, že nevydalo skoro žiadnu hlásku. Iba nejaké chrčanie. Keď sa intenzita vystupňovala na maximum, Jožo pred sebou videl ľudí, (jemu sa to zdalo ako prízraky, my však vieme, že to bolo niečo ako fatamorgána človeka vo veľmi dehydrovanom stave), a títo ľudia skákali a tancovali do kruhu, v rymte Jožovej pesničky. Bol vo vytržení. Zdalo sa mu, že sa nachádza niekde medzi svetom, v ktorom žil doteraz a svetom, do ktorého sa práve dostáva.

Zrazu Jožo prestal hrať. Ruka mu klesla od únavy a Jožo s ňou. Padol na zem. Gitaru však ochránil od nárazu a položil ju vedľa seba. Vedel, že dlho žiť nebude, a tak kostrbatým písmom z posledných síl napísal na posledný zdrap papiera odkaz:
Hudba znej a vy, púštne víly tancujte.
Nikdy by som vás nevidel, ale prišli ste za hudbou a ja som hral pre vás. Tancujte...
Celý ten čas, do posledných chvíľ veril, že videl púštne víly, ktoré sa teraz zdiaľky naňho pozerajú a určite si prečítajú jeho odkaz. Schoval ho do gitary. Plakal. Od šťastia, smútku, bolesti, radosti... V ruke držal svoju gitaru, na ktorej vedel len tých zopár jednoduchých akordov.

V Musiclande, v hlavnom meste, je veľká budova. Na čelnej stene visí za sklom gitara a nad ňou kus papiera. Nikto nerozumie, čo znamená. Každý však vidí kostru, čo leží pod gitarou. Tento výjav už videli tisícky ľudí z tejto krajiny. Každý si prečítal nápis, čo nad týmto všetkým svieti: "Človek, ktorý položil svoj život, aby nám priniesol tento hudobný nástroj". Slovák Jožo zomrel len niekoľko kilometrov od hraníc Musiclandu a vôbec pri tom netušil, že sa po svojej smrti stane takým slávnym.
Gitara sa stala jedným z najviac vyrábaným a najviac modifikovaným nástrojom v Musiclande, kde ju všetci poznajú pod menom, ktoré v preklade znamená: "Nástroj mŕtveho muža".

Jesus is not dead

Ľudstvo obzerá sa dookola
My však ideme vpred
Jesus is not dead

So svetom sa hýbe spoza stola
My však nie sme svet
Jesus is not dead

Nie sme anarchisti, ani riadení
sme neriadený stred
(..a naším heslom je..)
Jesus is not dead

Sme však radikálne zbláznení
veď to počuť z našich viet:
Jesus is not dead

Pobláznení, z lásky k Nemu
umrieme aj hneď (veď)
Jesus is not dead

Voláme sa Jeho deti
ktoré majú po Ňom smäd
Jesus is not dead

Život ten tak rýchlo letí
a tak nazvem tento let:
Jesus is not dead

(ne)konečné stretnutie

Zatvrdnuté srdcia ľudí s dáždnikmi sa potichu pohybovali v svojich telesných schránkach po uliciach vychladnutého mesta. Mesto, ešte pred chvíľou tak rozpálené neprestajným žiarením hviezdy Slnko a tiež aj ľudskou zhustenou aktivitou a pohybom, vychladlo po mohutnej búrke a rýchlej zmene obdobia.
Je jeseň. To si uvedomil každý. Ešte aj majitelia tých zatvrdnutých sŕdc, čo sa prechádzali po prechodoch, popod stavby, ponad rozkopané chodníky, si to museli uvedomiť. Veď už len ten dáždnik v ich ruke o tom hovoril. Niektorý si ho už zložili, tí neistejší si ho nechávali nad hlavou, akoby tak chceli deklarovať svoju nedôveru prírode. Tá už dávno stratila svoje miesto v živote týchto "dáždnikovcov", a preto im aspoň sem tam zaklopala na tú striešku, čo stále nosili nad sebou. "Chodiace huby" - tak pomenoval dážď ľudí s dáždnikmi, keď ich stretol prvýkrát...

V tomto meste, kde pomaly vyschli aj listy stromov a ani zo striech vysokých domov už nekvapkalo, však po daždi neprišlo slnečné ráno, ako sa to spieva v tých optimistických pesničkách. Po tomto daždi prišlo len zopár posledných lúčov na rozlúčku a tmavá noc.

V jednej uličke, ktorú osvetľovala až jedna pouličná lampa, sa stretli dvaja ľudia. Jeden sa volal Začiatok, druhý Koniec. Stretli sa práve tu, v tejto uličke, pretože tu sa všetko začalo a tu sa všetko skončí. Ticho si podali ruky. Začiatok v dlhom plášti s kapucňou, Koniec v rifliach s piercingom na obočí. Bolo to zvláštne sledovať tento pár, ako sa rozpráva uprostred tichej, úzkej uličky s pografitovanými stenami. O čom sa rozprávali sa nikto nedozvie, pretože čo sa začalo sa aj skončilo. A všetko, čo si povedali malo svoj čas. Koniec ich rozhovoru znamenal koniec všetkého, o čom sa rozprávali. Nikdy viac sa tu už nestretli. Iba miliónkrát predtým aj potom na hociktorom inom mieste planéty.

Každé stretnutie má svoj začiatok, ale nie každé má svoj koniec. Nekonečné stretnutie sa odohráva aj teraz. Ja som ten Začiatok a On je Večnosť. Toto stretnutie končí... Nikdy.