Hudobný nástroj mŕtveho muža
Nikde inde by ste nenašli toľko hudobne nadaných ľudí, ako v malej zapadnutej krajine, ktorej meno, by vám nič nevravelo, tak ako nevravelo ani mne, keď som ho počul. Bola to (a ešte aj je) krajina plná hudobných skladateľov, ktorí skladali unikátne skladby, ktoré potom muzikálne interpretovali unikátni interpreti na unikátnych hudobných nástrojoch. Veru, toľko hudobných nástrojov, ako vzniklo v tejto krajine počas jednej generácie, vymýšľalo ľudstvo tisícročia. Dokonca sa vyvinulo špeciálne povolanie vymýšľača hudobných nástrojov. V ich jazyku to bolo jedno slovo, u nás niečo také vieme povedať iba opisne. V tejto krajine, nazvime si ju pracovne Musicland, to s hudbou bolo tak ako je to u nás s domom. Architekt ho navrhne, stavbár postaví, interiérový dizajnér ho zariadi a bežný človek obýva. Tak u nich vymýšľač hudobných nástrojov vymyslel hudobný nástroj, svoj výmysel predložil tvorcovi hudobných nástrojov, ten nástroj vyrobil, hudobný skladateľ sa naň najprv naučil hrať a potom začal vymýšľať melódie a rytmy, ktoré najviac pasovali pre tento hudobný nástroj a muzikant potom toto všetko interpretoval prostým ľuďom, čiže tvoril už konkrétnu hudbu. Tento proces sa nazýval (opäť sa to nedá povedať jedným slovom, ale voľne preložené...) "Od ničoho k hudbe". Samozrejme, že to trvalo dosť dlhú dobu, kým sa "z ničoho stala hudba", ale vymýšľačov bolo veľa, takže stále ste mohli vidieť, resp. počuť nový hudobný nástroj.
Po istom boome, ktorý nastal vo vtedajšej spoločnosti, predvídateľne prišiel pokles záujmu o nové hudobné nástroje. Inak povedané, ľud znáročnel a už nemohol prísť hocikto s netradičnou hrkálkou a zožať veľký úspech. Nastali ťažké časy pre vymýšľačov. Presadiť sa mohol jedine úplne novátorsky pohľad na hudbu.
A v tomto čase vstúpil do histórie nášho Musiclandu obyčajný, jednoducho rozmýšľajúci Slovák Jožo. Vybral sa do pustých krajov, aby nabral novú inšpiráciu do svojej práce. Bol totiž básnik, spisovateľ a v poslednom (komerčnom) čase aj textár piesní. A tak si zo sebou zobral aj svoju gitarku, aby si svoje prípadné výmysly mohol zladiť so zopár akordami, ktoré sa naučil od jedného, nie veľmi populárneho, speváka, ktorému napísal nejaké tie songy. Vôbec netušil, že mieri práve do takého hudobného, dosiaľ neobjaveného, hudobného raja, akým bol Musicland.
Prvé dni prespal v stane na pustých pláňach východu. Mal tu pokoj, a aj keď nenapísal ani čiarku, bol spokojný. Hľadal pokoj duše. Dlho však tento pokoj nevydržal. Začali ho otravovať hlodavce. Najprv mu rozhrýzli stan, potom mu vyjedli polovicu zásob a raz sa jeden hlodavec-odvážlivec pustil aj do Joža samotného. Jediné, čo ostalo Jožovi nepoškodené bola gitara. A tak po strate poslednej vôle vzdorovať prírode sa rozhodol odísť. A to radikálne. Zo sebou zobral len kúsok svojich zásob a gitaru a vydal sa preč.
Nevedel kde, ale išiel. Ako tak išiel, tvár krajiny sa mu nijak nemenila, stále tá istá polopúšť, stále tie isté vŕšky, žiadna rovina, žiadne hory. Už dlho nenatrafil na vodu, po ktorej tak túžilo jeho telo. Keď vypil poslednú kvapku a navôkol neho sa rozprestierala stále tá istá pustá krajina, zobral gitaru a začal hrať. Každý by predpokladal, že jeho pieseň bola elégiou, plnou molových akordov, meniacou sa na pohrebný chorál. Tak to ale nebolo. V stave, v ktorom bol, jeho spojenie medzi rukami a hlavou bolo značne spomalené a tak si ruky hrali svoje.
Keby ste vtedy išli okolo, videli by ste na smrť vysmädnutého Slováka Joža, ako hrá veselú slovenskú ľudovku. Čím dlhšie hral, tým, paradoxne, mal viac síl a jeho pieseň naberala na sile a vznikala hudba, za ktorú by sa nehanbili na žiadnej ľudovej tancovačke. Jožo sa pokúsil aj spievať. Jeho hrdlo, však bolo natoľko vyschnuté, že nevydalo skoro žiadnu hlásku. Iba nejaké chrčanie. Keď sa intenzita vystupňovala na maximum, Jožo pred sebou videl ľudí, (jemu sa to zdalo ako prízraky, my však vieme, že to bolo niečo ako fatamorgána človeka vo veľmi dehydrovanom stave), a títo ľudia skákali a tancovali do kruhu, v rymte Jožovej pesničky. Bol vo vytržení. Zdalo sa mu, že sa nachádza niekde medzi svetom, v ktorom žil doteraz a svetom, do ktorého sa práve dostáva.
Zrazu Jožo prestal hrať. Ruka mu klesla od únavy a Jožo s ňou. Padol na zem. Gitaru však ochránil od nárazu a položil ju vedľa seba. Vedel, že dlho žiť nebude, a tak kostrbatým písmom z posledných síl napísal na posledný zdrap papiera odkaz:
Hudba znej a vy, púštne víly tancujte.
Nikdy by som vás nevidel, ale prišli ste za hudbou a ja som hral pre vás. Tancujte...
Celý ten čas, do posledných chvíľ veril, že videl púštne víly, ktoré sa teraz zdiaľky naňho pozerajú a určite si prečítajú jeho odkaz. Schoval ho do gitary. Plakal. Od šťastia, smútku, bolesti, radosti... V ruke držal svoju gitaru, na ktorej vedel len tých zopár jednoduchých akordov.
V Musiclande, v hlavnom meste, je veľká budova. Na čelnej stene visí za sklom gitara a nad ňou kus papiera. Nikto nerozumie, čo znamená. Každý však vidí kostru, čo leží pod gitarou. Tento výjav už videli tisícky ľudí z tejto krajiny. Každý si prečítal nápis, čo nad týmto všetkým svieti: "Človek, ktorý položil svoj život, aby nám priniesol tento hudobný nástroj". Slovák Jožo zomrel len niekoľko kilometrov od hraníc Musiclandu a vôbec pri tom netušil, že sa po svojej smrti stane takým slávnym.
Gitara sa stala jedným z najviac vyrábaným a najviac modifikovaným nástrojom v Musiclande, kde ju všetci poznajú pod menom, ktoré v preklade znamená: "Nástroj mŕtveho muža".
