(ne)konečné stretnutie

Zatvrdnuté srdcia ľudí s dáždnikmi sa potichu pohybovali v svojich telesných schránkach po uliciach vychladnutého mesta. Mesto, ešte pred chvíľou tak rozpálené neprestajným žiarením hviezdy Slnko a tiež aj ľudskou zhustenou aktivitou a pohybom, vychladlo po mohutnej búrke a rýchlej zmene obdobia.
Je jeseň. To si uvedomil každý. Ešte aj majitelia tých zatvrdnutých sŕdc, čo sa prechádzali po prechodoch, popod stavby, ponad rozkopané chodníky, si to museli uvedomiť. Veď už len ten dáždnik v ich ruke o tom hovoril. Niektorý si ho už zložili, tí neistejší si ho nechávali nad hlavou, akoby tak chceli deklarovať svoju nedôveru prírode. Tá už dávno stratila svoje miesto v živote týchto "dáždnikovcov", a preto im aspoň sem tam zaklopala na tú striešku, čo stále nosili nad sebou. "Chodiace huby" - tak pomenoval dážď ľudí s dáždnikmi, keď ich stretol prvýkrát...

V tomto meste, kde pomaly vyschli aj listy stromov a ani zo striech vysokých domov už nekvapkalo, však po daždi neprišlo slnečné ráno, ako sa to spieva v tých optimistických pesničkách. Po tomto daždi prišlo len zopár posledných lúčov na rozlúčku a tmavá noc.

V jednej uličke, ktorú osvetľovala až jedna pouličná lampa, sa stretli dvaja ľudia. Jeden sa volal Začiatok, druhý Koniec. Stretli sa práve tu, v tejto uličke, pretože tu sa všetko začalo a tu sa všetko skončí. Ticho si podali ruky. Začiatok v dlhom plášti s kapucňou, Koniec v rifliach s piercingom na obočí. Bolo to zvláštne sledovať tento pár, ako sa rozpráva uprostred tichej, úzkej uličky s pografitovanými stenami. O čom sa rozprávali sa nikto nedozvie, pretože čo sa začalo sa aj skončilo. A všetko, čo si povedali malo svoj čas. Koniec ich rozhovoru znamenal koniec všetkého, o čom sa rozprávali. Nikdy viac sa tu už nestretli. Iba miliónkrát predtým aj potom na hociktorom inom mieste planéty.

Každé stretnutie má svoj začiatok, ale nie každé má svoj koniec. Nekonečné stretnutie sa odohráva aj teraz. Ja som ten Začiatok a On je Večnosť. Toto stretnutie končí... Nikdy.