...ako som sa postavil, zbadal som, že som celý od farby. Sadol som si do omáľovavanky práve kresliaceho chlapca. A tak ma pokreslil. Vlasy mi natrel na zeleno, zvyšok tela na modro. Podľa toho, koľko farebných ťahov zo mňa trčalo a aj podľa výberu farieb som odhadoval, že sa jedná o maximálne trojročného chlapčeka. Nezazlieval som mu ako vyzerám. Bola to napokon moja chyba.
Pozrel som sa von z okna.
"Šedivosť márnivá!" - zvolal mi niekto za chrbtom. Bol to on. S menom nikomu nič nehovoriacim ale so spomienkou úzko súvisiacim. Volal sa totiž Pomienka. Maroš Pomienka. V tejto chvíli som nevedel, či sa čuduje z toho, že ma tu, pri okne, stretol, alebo z mojeho nového dvojfarebného imidžu. Keď niečo neviete, treba sa usmievať. (Toto som sa naučil zo súťaže Miss World.) A tak som sa usmieval. A on, Maroš Pomienka mi už nestál za chrbtom, pretože som svoj chrbát otočil o 180 stupňov. Iba stupňov. Nie stupňov celzia. Aj keď je pravda, že pri 180 stupňoch celzia by sa môj chrbát tiež všelijako pootáčal a asi aj viac ako o 180 stupňov.
"Maroš." - skonštatoval som, keď som zdvihol pohľad od jeho nových prenikavo svietiacich botasiek na jeho tvár, ktorá môjmu úsmevu hneď zmenila atribút z pokryteckého na úprimný.
"Ako dlho sme sa to nevideli? Rok, dva?"
"Ty kokos, ja som si myslel, že predomnou stojí nejaký feťák, ale keď som prišiel bližšie spoznal som ťa. (podľa toho smradu - nepovedal, iba si pomyslel) Ti poviem, tá zelená ti sekne... a ten fríťacky účes je úplne, že cool..."
"Sadol som si do omaľovávanky. Ako sa ti darí borec, čo teraz robíš?"
"Ale vieš čo, nestojí to za reč. Rob..." Jeho reč prerušilo lietadlo, ktoré letelo dosť blízko nad našimi hlavami, na ktorých sa defaultne nachádzal analógový prijímač zvuku. (skratka UCHO - univerzálny centrálny hudbuspracuvajúci orgán)
Nepočul som nič. Maroš si nevšimol, že ho nepočujem, aj keď ani on sa nemohol počuť. A tak hovoril ďalej. Pozrel som sa z okna. Lietadlo zjavne narazilo do budovy, v ktorej som sa nachádzal, ale o pár poschodí vyššie. Zistil som to podľa toho, že mi na moje modré oblečenie spadol kus omietky. Zranil ma.
Padol som na zem a prestal som (vedome) vnímať svet okolo mňa a tým aj Maroša, ktorý stále niečo hovoril a možno prešiel do spevu, pretože sa tváril, ako operný spevák v štýle hip-hop-hup.
Keď som sa prebral (vedome), nič som si neuvedomil. Iba som otvoril oči a vnímal som. Biela farba. Zavrel som oči a zaspal som.
Neskôr mi povedali, že v tej omietke, čo na mňa padla bol aj kus železobetónovej konštrukcie. Padla mi na lebku, ktorou to trochu otriaslo a to otriaslo mozgom, ktorý bol v nej. A ten otriasol so všetkým ostatným, čo bolo na mne a... jednoducho dopadlo to otrasne. Ale horšie by bolo, keby mi zrýľovali záhradku. Tú si totiž musím zrýľovať ja. Každý rok. Až do mojich 70 rokov. Potom si dám 10 rokov prestávku a potom začnem zase.
Nakoniec len dodám, že Maroš sa v zápale svojho prejavu zabudol evakuovať a dodnes je pre mňa záhadou kto evakuoval mňa. Možno aj on. Ale on to neprežil. Tá budova sa potom aj zrútila a aj ďalšia. Myslím, že to bolo aj v správach. Neviem nesledujem to. Teraz je tam taký pamätný kameň, kde je aj jeho meno.
Maroš Pomienka, tebe je venovaná táto spomienka.
