Svetlo v hmle a hmla v noci

Vnáram sa do noci plnej hmly.
Svetlo v hmle vraj lepšie vyniká,
no posielajúc svoje lúče do tmy
osvieti len zopár metrov chodníka

Vnáram sa do hmly plnej noci.
Svetlo v hmle vraj rýchlejšie zaniká.
Už nevidím tých, čo sú za mnou!
Chytá ma panika.

Vidím len na pár krokov dopredu.
V diaľke počuť zvuky z námestia,
ale čo z toho? Keď tu, kde som teraz
nie je pre nás dosť miesta?

Hmla nás pritlačila k zemi,
vietor nado mnou sa smeje,
vraví, že ešte dobre je mi,
nech si počkám na zimu,
potom ma už nikto nezahreje,
ani pekná spomienka.

Na chrbát dopadajú letné lúče,
v tvári cítim chladný mráz,
kam to idem? Je tam život?
Hore kopcom, potom prudký zráz,
dlhý pád a za ním koniec.
Mnoho pádov už si prežil,
svoj život však žiješ iba raz.

O tom, ako plačú kozmonauti a prečo je more slané

Tiekla po líci. Pomaly. Spadla na tričko. Kotúľala sa dole ťahaná silou gravitácie, tlačená silou smútku. Keď sa dotkla zeme, nevsiakla do pôdy pod nohami. Kotúľala sa ďalej, teraz už ničím neťahaná, iba tlačená. Nikto nevie, kam sa až dokotúľala.

Ako plačú kozmonauti? Napadlo ho. Guličky sĺz sa vznášajú okolo nich ako pierko. A potom len fúknu a slza, čo ešte pred chvíľou pokojne sedela v oku kozmonauta letí do neznáma... Možno ju vysuší slnečné žiarenie, možno ju zničí meteorit, možno ju pohltí čierna diera. To nik nevie.

Nikto nevie kde sú všetky tie slzy, čo sme za celý život vyplakali. Vyparia sa. Povedal by mladý vedec-amatér. Starší vedec by si ho však na chvíľu zobral do kúta a vysvetlil by mu kolobeh vody, to, že všetko, čo sa vyparí sa aj zase skvapalní a spadne na zem.

Pamätám si hodinu geografie na základnej škole, kde sa rozprával učiteľ s najmúdrejším žiakom v triede (a my sme iba ticho počúvali). Riešili otázku slanosti mora. Z kade sa tam nabrala tá soľ? Tak asi ju tam priniesli rieky. A z kade sa nabrala soľ v riekach? No z obdobia štvrtohôr. A z kade sa nabrala soľ v štvrtohorách? Zostala tam z treťohôr. A z kade sa nabrala soľ v treťohorách? Zostala tam z druhohôr. A z kade sa nabrala soľ v druhohorách? Zostala tam z prvohôr. A z kade sa nabrala soľ v prvohorách? A keďže nultohory nie sú, skončil sa rozhovor geografa s najlepším žiakom triedy. Ani jeden nevedel odpoveď. Hm, zamyslel som sa. Tak keď to nevedia ani oni, tak v tom niečo musí byť. A až teraz po rokoch na to prichádzam. Kde končí veda, začína môj svet.

Kašlem na všetky hory od prvých po posledné. Všetka soľ v mori je z ľudských sĺz. Ak chcete vedieť koľko sĺz ľudstvo vyronilo vyberte sa na šíry oceán a veslujte v ľudskom smútku, bolesti, ale trošku i radosti a šťastí. Takmer všetky ľudské príbehy v sebe ukrývajú slzy. A keby vedela rozprávať, každá kvapka slanej vody v mori by vám povedala nejaký príbeh. A možno vám aj povie. Lebo mnohé príbehy ostali nepovedané, nevypočuté, nedokončené... Keď však prídeš k brehu tej veľkej vodnej masy a započúvaš sa do príboja morských vĺn, ktoré mocnými nárazmi do skál na pobreží chcú vykričať všetky tie príbehy o nešťastných láskach, stratených synoch, zničených životoch a mnohých iných témach, ktoré sprevádzajú preplakané noci, dni, týždne, mesiace...

Raz keď v jeden teplý letný večer prídeš na svojej ceste k moru, až na samý okraj pevniny, a uvedomíš si, že si zajatá v živote a tvojím väzením sú tvoje vlastné slzy, zatúžiš hodiť sa do vĺn a zomrieť udusená vo vlastnom žiali. No keď táto chvíľa niekedy príde, buď si istá, že existuje cesta z tohto väzenia. Loďka, čo ťa prevezie cez plačúci oceán až na druhý breh. Tam je miesto, kde už nikdy nikto nepocíti ten trpkochladný pocit, ktorý mávame, keď sa novorodená slza kotúľa po líci a mieri do oceána, za miliónmi svojich predchodcov.

Výstrel v pekárni

Za 5 rokov služby v armáde sa vojak Lávka naučil disciplíne, za 5 rokov pôsobenia v tajnej službe sa naučil diskrétnosti a za 5 rokov vládnutia strany TAM sa stal disidentom. Prvý rok po prevrate ešte pôsobil v tajnej službe, ale keď vyšli najavo jeho diskrétne kontrarevolučné aktivity, zdiskreditovali ho ako vládneho zamestnanca, vojaka aj verejnú osobu. S nálepkou vlastizradcu sa ho každý bál zamestnať a tak sa zamestnal sám. Využil svoje vedomosti o fungovaní úradov a štátnej moci a pod falošným menom si založil pekáreň. Aspoň sa to tak zdalo. V skutočnosti riadil logistické centrum a rozširoval pamflety. Jednostránkové protivládne letáky zapiekol do rohlíkov, viacstranový časopis DISTAM zvykol zapiecť do stredajšieho rascového chleba, ktorý potom predával ľuďom, ktorí vedeli heslo: "stredajší rascový". 

Raz do jeho obchodu vstúpil človek so zbraňou v ruke. Kde to je?! Kričal. Za ním dvaja muži v okuliaroch. Vedel, že boli z tajnej služby, aj keď ich nepoznal. Spravili mu neporiadok, rozhádzali rožky, ktoré práve napiekol, v sklade však nenašli nič. Bol štvrtok a DISTAM bol už rozpredaný. Zopár letákov však mal skrytých pod podlahou, práve pod miestom, kde stál muž, čo na neho mieril zbraň a kričal ako zmyslov zbavený. Lávka len pozoroval a v duchu analyzoval každý jeho sval na tvári. Keď bol vojakom, naučil sa, že nič nie je horšie ako zmyslov zbavený muž, ktorý na teba mieri zbraňou. Vedel, že by bolo dobré nejako ho ukludniť, niekedy ale slová pôsobia ako rozbuška. Riskol to a bol ticho. Vedel aj, že ak by ten zúrivý chlapík úplne stíchol, mohol by začuť vŕzgajúcu podlahu pod jeho nohami. Prehľadajte aj tú miestnosť napravo, zakričal na chlapov zúrivý muž a pomaly prestával byť zúrivý. Začal sa viac obzerať po predajni, aj keď ešte stále kričal na Lávku. Avšak v momente, ako vstúpila do obchodu neznáma žena, zúrivec ako keby zamrzol. Zamrzli aj dvaja chlapi v okuliaroch, ktorí sa vrátili z prehliadky skladu. Podlaha pod zúrivcom zavŕzgala. Z Lávkovej pekárne sa ozval výstrel.

G.O.

Na zasneženom kopci sedeli dvaja poloroztopení snehuliaci v agónii. Dažďové kvapky, čo na nich padali šepkali o nepredvídateľnosti oteplenia a o starobe otca Severáka, praotca všetkých zimných vetrov nosiacich vo svojich rukách haldy bielych snehových oblakov. Líška, čo prebiehala okolo sa zastavila a s nostalgiou v očiach prenikla pohľadom aj tie najhrubšie miesta snehových gúľ poukladaných na seba. V ich strede zbadala niekoľko snehovo-ľadových kryštálikov, ktoré jej rozprávali o časoch, kedy celú zimu presedeli na konároch stromov, na kopcoch, na strechách domov...   

Niečo odchádza. Vedela to celá príroda, tušili to ľudia. Odchádza pokoj zimy, chladná krása jesene, hrejivý pocit leta, radostná renesancia jari. Ostávajú po nich len rozmazané spomienky mixujúce sa v nevyrovnaných vrtochoch počasia. Pôjdem preč! Zakričal niekto. Ale kam? Celá zem sa mení. Niet kam ujsť. Možno na pár rokov, na jeden život, ujdeme na miesto kde naplno prežijeme pocit neľútostnej a predsa tak pokojnej zimy, ale naše deti – tie, už nebudú mať kam ujsť. Každý, kto zažil takéto časy si prial to isté, čo my – nežiť v nich. Jediné, čo môžeme je žiť tie roky, čo nám boli dané najlepšie ako vieme. Nezmeníme svet, nezachránime zem, ale môžeme spraviť viac ako najviac?

Ako išli štetce do neba

V maliarovom byte sa povaľovalo plno maliarského náradia. Volal to produktívny neporiadok a aj jeho obrazy boli častokrát plné nepochopiteľného chaosu. Kritici to volali abstraktné umenie, on však vedel veľmi konkrétne pomenovať každú čiaru, každý fľak na jeho obrazoch. Dokonca si pamätal aj to, s ktorým štetcom ktorú časť obrazu kreslil. A to ich mal desiatky. Možno stovky. V tom neporiadku sa to nedalo presne odhadnúť.

"Dnes so mnou maliar kreslil oranžové vlnky" - pochválil sa raz svetlý plochý štetec tridsiatka.

"Ja som zase na čierny podklad nanášal biele obláčiky" - tenkým hlasom oznamoval vejárovitý štetec desiatka. Bol to mladý štetec, ktorého si do bytu priniesol maliar len pred pár mesiacmi. Volali ho Vejiro, alebo len Jiro (Keďže vejárovitých štetcov bolo mnoho, mená typu Vejo, Vejáč, Vejko už boli dávno obsadené).

"Obláčiky?" - pochybovačne rýpol Mop, starý štetec, filozof - solipsista.

"No áno," - pokračoval filozofiou ešte nepoznačený Vejiro - "svetlé obláčiky. Podľa mňa kreslil nebo."

"Hohó, počkaj mladý. Vravíš, že nebo?" - ozval sa ďalší. Zdalo sa, že zmienka o nebi zaujala viac štetcov. "Je veľmi detinské spájať obláčiky s nebom. Ty už predsa dávno nie si štetináčik."

"Má pravdu, " - pomrvil sa v pohári Filbert štyridsiatka, " vieš, Jiro, my v podstate nikdy nevieme, že čo s nami maliar kreslí. Môžeme síce vidieť, čo za nami ostane, nevieme však, na čo maliar myslel, keď to maľoval."

"Ale ja som to kdesi v koreňoch štetín tak cítil." - bránil sa Vejiro.

"Pocity nič neznamenujú." - poznamenal ktosi. 

"Akoby nie?" - ozval sa svetlomodrý okrúhly štetec tridsiatka. "Veď cez nás vlastne prechádzajú maliarove myšlienky na plátno, preto ich môžeme aj my cítiť."

"Presne tak" - súhlasil Vejiro a zaradoval sa, že aspoň niekto je na jeho strane. 

"Tak prečo potom nič necítim, keď so mnou maliar maľuje?" - pýtal sa Mop. 

"Neviem, možno sa ani nesnažíš niečo cítiť..." - snažil sa reagovať Vejiro

"Pch. To je smiešne." - odfrkol podráždene Mop a hneď aj pokračoval: "Viete čo? Ak nejaké nebo existuje, tak nemáme šancu niečo o ňom poznať, a ak sa náhodou niečo o ňom dozvieme, tak to určite nevieme komunikovať ostatným." 

Zdalo sa, že málokto zo štetcov Mopovi rozumie. Filbert štyridsiatka však už dobre poznal filozofické smerovanie starého Mopa, a tak sa ozval: "Príliš veľa čítaš staré múdro-hlúpe spisy, Mop. Nebo predsa existuje a každý z nás sa tam má šancu dostať." Zdalo sa, že Filbert sa tejto nadpozemskej problematike rozumie. Preto sa ho jeden malý zvedavý štetináčik opýtal otázku, ktorú Filbert chcel počuť: "Ako?"

"Vieš malý, to je tak." - Filbert to očividne chcel vziať zoširoka - "Z času na čas maliar prinesie nové štetce, tak ako nedávno priniesol aj teba. Ale tiež aj z času na čas nejaký starý štetec odnesie. A odnesie ho buď do krásnej krajiny plnej tých najmazľavejších farieb, v ktorých sa môžeme celý čas kúpať, alebo do krajiny tmavej, čiernej a bezfarebnej. Do tej prvej idú iba tie štetce, ktoré boli celý život tu, v maliarovom byte, poslušné, ktoré nerozliali plechovku s farbou, ktoré sa mu nikdy nesnažili prejsť po plátne len tak zo zľomyselnosti, proste nevystrájali. Takže keď budeš dobrý, maličký, tak aj ty sa dostaneš do tej krásnej farebnej krajiny. Inak skončíš v tej škaredej temnote."

Zdalo sa, že sa malý zvedavý štetec pri posledných slovách Filberta poriadne naľakal. To si všimol jeden ploský vysoký štetec, ktorý mal rád malých štetináčikov, preto dodal: "Nemusíte sa zase až tak báť. Dôležité je, aby tých krajších obrazov, ktoré s vami maliar namaľuje bolo viac ako tých pokazených. Maliar je predsa dobrý človek, on nechce, aby ste skončili sedieť v nejakom bezfarebnom svete".

Malého to celkom upkojilo a keďže ani filozof Mop nechcel kaziť výchovu, radšej čušal. Ozval sa však Vejiro, ktorému to akosi nesedelo. "Viete, čo si myslím? Podľa mňa, nezáleží až tak na tom, koľko pekných a koľko škaredých obrazov namaľujete. Podľa mňa záleží na tom, že či budete s maliarom priatelia. Že či s ním prežívate všetko, čo s vami robí. Že či sa s ním dokážete zjednotiť, keď s vami maľuje a vnášať jeho myšlienky na plátno. To je dôležité!"

"Prosím ťa, Vejiro. Veď sme štetce! " - ozval sa Filbert, ale aj mnoho iných štetcov počas Vejirovho rozprávania len krútilo štetinami. "Sme štetce a našou úlohou je maľovať. Nejak sa citovo viazať na maliara - to môže pokaziť tvoj cit pre presnosť. Ešteže si vejárovitý, lebo keby si bol tenký štetec, to by potom tie maľby vyzerali... a práve o to ide! Aby výsledok našej práce bol čo najpresnejší! A... a... najdôkladnejší ...najkrajší! Toto dosiahneš len keď budeš poctivo dodržiavať všetky pravidlá ....a nepúšťať príliš uzdu nejakému pp.. pseudoprežívaniu!" -Filbert sa poriadne rozohnil a jeho štyridsaťmilimetrový stoh štetín sa mu divoko kýval všetkými smermi...

---

Ako čas plynul, prichádzali nové štetce a tie staré odchádzali. Odišiel Mop, Svetlá plochá tridsiatka, a aj Filbert štyridsiatka. Po mnohých namaľovaných obrazoch odniesol maliar aj Vejira. Vstúpili spolu do sveta plného krásnych farieb, aké ešte Vejiro nikdy predtým nevidel. Privítal ho tam rozmanitý zástup maliarových starších štetcov. Mopa, ani Filberta však v tejto krajine Vejiro nikdy nestretol. 

O od-púšťaní a slovenskej ZOO

Keď som bol malý, začal som sa zaujímať o to, kto vymyslel slová. Prečo sa príbor volá príbor, lyžička lyžička a pohár pohár? Dnes ako lingvistický diletant si odpovedám na otázky, ktoré som sa chcel spýtať už dávno, ale hanbil som sa.

Niektoré slová sú so svojím významom v úplnej zhode. Napríklad krásne slová ako zákruta alebo kolotoč. Alebo ešte krajšie slovo odpustiť. Myslím, že autori tohto slova vedeli celkom dobre, čo odpustenie znamená. Predpona od sa používa vo význame vziať niečo preč, oddeliť niečo od niečoho iného. (Odniesť, odkrojiť, odbremeniť, odložiť, odobrať...). Keď to spojíme so slovesom pustiť, dostávame niečo ako vziať a zahodiť. Teda keď niekomu odpúšťame niečo, čo spravil, berieme to od neho a púšťame to preč. Presne ako to robí Boh, keď nám odpúšťa. Aká silná myšlienka v jednom slove.

Ale v slovenčine máme aj slová, ktoré sú vzhľadom na ich význam trochu pomotané. Napríklad pomenovania zvierat. Tam vládne chaos ako v neposlušnej ZOO. Človek by čakal, že väčšina zvierat bude pomenovaná podľa zvukov, ktoré vydávajú. Tak to ale nie je. Vrana nerobí "vrá-vrá" ale "krá-krá". Kde sa tam priplietlo to "v"? Tu pripúšťam, že je dosť možné, že v čase, kedy slovo vrana vznikalo, žili na svete vrany, ktoré naozaj nekrákali ale vrákali a vplyvom nejakých mutácií alebo spoločenských zmien sa vyvynul aj vraní jazyk. V takomto prípade malo ale dôjsť k aktualizácií slovenského jazyka. Nie je predsa normálne, že vraní jazyk sa vyvíja rýchlejšie ako ľudský! 

Zatiaľčo je slovo vrana chybné iba v jednom písmene, pri hlbšej štúdii vranieho kolegu, havrana, prichádzame na to, že on dostal svoje meno omylom. "Hav-hav" a "vr-vr" predsa robí pes, takže nie havran, ale pes by sa mal správne volať havran. Meno pes by som ale havranovi nepridelil, "ps-ps" robí predsa had. Čiže pes. A keďže meno had je pre zviera podľa mňa absolútne nevhodné, havran ostáva bez mena a podľa môjho názoru si to aj zaslúži za to, že sa dlhé stáročia skrýval pod falošnou identitou.

Otázka pomenovania zvierat je tak zložitá, že vôbec prvý človek na zemi pracoval ako pomenovávač zvierat na plný úväzok. Keby som žil niekde na blízkom východe, mohol by som mu chaos v pomenovaniach zvierat možno aj vyčítať, ale takto môžem svoje sťažnosti adresovať len anonymným masám, ktoré sa pod tatry dovalili kdesi z východu a ich potomkom, ktorí v snahe kultivovať náš jazyk na čele s učencami Konštantínom, Metodom, Gorazdom a neskôr Hollým, Bernolákom a Štúrom pozabudli na gazdovský dvor a na to, ako robia zvieratká. 

O komplikovanom živote bez rozprávača a jednoduchej rozprávke bez problémov s n-hlavým drakom

Keď sa dnes mladý človek vyberie do sveta, začne riešiť kopec vecí. Kde sa odfotí na pas, ako si vybaví víza, ktorou spoločnosťou bude letieť, kde sa potom ubytuje, ako (a hlavne za čo) sa bude stravovať, kde si nájde prácu, či si má vôbec hľadať prácu, či nemá najprv vyštudovať nejakú univerzitu, ak hej tak akú, akého mobilného operátora si vyberie, v ktorej banke si zriadi účet, v akej spoločnosti sa bude pohybovať, ktoré dievča z tejto spoločnosti požiada o ruku, kedy sa vezmú, ako bude vyzerať svadba, kto tam príde, kto tam nepríde, akej farby bude obrus na stole s veľkou svadobnou tortou,  kde budú potom spolu bývať, koľko budú mať detí, ako sa bude každé z nich volať, akú značku plienok budú kupovať, aký dom si vybrať keď im bude pri piatom dieťati v starom tesno, ako si vybrať dobrú hypotéku, ako ju potom splácať, ako si nájsť čas na deti a ako všetky tieto problémy, ktoré doteraz riešil sám so sebou bude riešiť s každým jedným z nich. Takto sa mladý človek prerieši cez celý život až ku konečnému riešeniu všetkých problémov, ktoré sa mu nepodarilo alebo ktoré nestihol vyriešiť.

V rozprávke to býva inak. Keď sa hlúpy Jano vyberie do sveta, nerieši nič, jediné čo potrebuje je poriadne veľa buchiet na cestu. A aj to za neho vyrieši jeho matka. A on si ide, stretáva ľudí, sem tam im s niečím pomôže, oni mu za to doplnia zásoby buchiet, alebo sa len tajomne zatvária a rýchlo zmiznú v lese (vtedy je jasné, že sa ešte v rozprávke neskôr objavia), väčšinou dôjde do nejakého kráľovstva, kde už na neho väčšinou čaká pekná princezná, väčšinou sa to nejako skomplikuje, väčšinou má v tom prsty drak s n hlavami (n je nenulové prirodzené číslo, väčsinou prvočíslo), väčšinou sa to vyrieši hrubou silou, ale niekedy sa ukáže, že hlúpy Jano nebol až taký hlúpy a na draka použije zákernú lesť, väčšinou sa tam končia všetky problémy a celá Janova budúcnosť sa odbaví krátkym „žili šťastne pokým nepomreli“.

Na rozprávke je krásne to, že napriek svojej jednoduchosti končí vždy dobre. Narozdiel od reálneho života, ktorý je tak komplikovaný a ešte k tomu častokrát končí nešťastne. Čím to je?

Možno to je tým, že osudy hrdinov z rozprávok riadi rozprávač. Veď keby si hlúpy Jano povedal, že jemu sa do sveta ísť nechce, tak by navždy ostal hlúpym Janom a nikdy sa nestal hrdinom z rozprávky. A keby si povedal, že si nie je na stopercent istý, či je princezná Filoména pre neho naozaj tá pravá a nechal si nejaký čas na rozmyslenie, tak ju nestihne zachrániť z pazúrov krutého a hladného draka a rozprávka by sa stala tragédiou.

Niekedy mám pocit, že žijem v takejto pokazenej rozprávke. Niekto ju začal rozprávať, ale postavy v nej sa vzbúrili a začali si robiť to, čo chceli a zobudili tak draka, ktorý sa postaral o tragické konce mnohých príbehov. A tak tí, čo prišli do takejto pokazenej rozprávky už ani nevedia, že to môže byť úplne inak, lepšie, že sa nemusia trápiť so zlými škriatkami, gigantickými pavúkmi, zákernými zmijami,  ani s drakom samotným. A pritom stačí nechať svoj príbeh rozprávať toho, kto do rozprávky vložil všetky postavy. Aj tú, ktorá porazila draka. Všetkých n hláv.

Radostná reforma v krajine C (tlačové správy)

Ceebock, 43.16.20 Vedci dlhé roky skúmali príčiny slabej efektivity práce občanov našej krajiny C a po namáhavých výskumoch a neúspešných testoch prichádzajú s výsledkom, ktorý má ambíciu vysvetliť všetky hospodárske a populačné krízy v krajine, od ktorej sa vždy očakával veľký ekonomický rast a stabilný nárast počtu obyvateľov. Vedúci výskumného tímu, profesor Phari-Zelej vo svojej správe porovnáva obyvateľov našej krajiny s inými krajinami a zisťuje prekvapivé fakty o ich správaní. Z dlhodobého pozorovania vyplynulo, že úsmev na tvárach občanov C sa prekvapivo objavuje v priemere 2,5 až 3-krát menej ako pri občanoch iných krajín a zostáva tam približne 4-krát kratšiu dobu ako priemer ostatných skúmaných krajín. Radostný výraz tváre tak v celkovom prepočte na deň máme v priemere o 27% menej ako je celosvetový priemer. Tieto merania sú pomerne presné, nakoľko vláda invsetovala veľké množstvo prostriedkov do vývoja snímacieho zariadenia, ktoré dokáže vyhodnocovať výraz tváre človeka v priebehu celého dňa.

Fakty z týchto pozorovaní spracoval špeciálne vytvorený tím, pozostávajúci z najlepších psychológov, sociológov, biológov, ekonómov a iných špecialistov, ktorí dospeli k spoločnému záveru, že nedostatočná miera radosti v životoch našich občanov spôsobuje nízku efektivitu práce a robí našu krajinu nezaujímavou pre ostatné národy. Tento záver podopreli sedemstoosemdesiatdeväť-stránkovým dokumentom, ktorý v stručnosti rozoberá jednotlivé hľadiská daného prolému a ponúka aj náčrt riešenia a kroky potrebné pre zmenu týchto nelichotivých čísel.

Ceebock, 43.16.21 Iba mesiac po zverejnení správy špeciálneho tímu pre riešenie problému nízkej efektivity práce a nízkeho populačného rastu prichádza vláda s úplne novou sadou zákonov. Najvýraznejšími zmenami prešiel pracovný zákon, kde sa zamestnávateľovi ukladá povinnosť viesť fond zábavy, na ktorý musí každý mesiac odvádzať 10% z príjmov a prostriedky z tohto fondu využiť k pravidelným aj nárazovým aktivitám v rámci pracovnej doby, ktoré povedú k radostnejšej a kvalitnejšej práci zamestnancov. V zákone o rodine sa zase vyslovene zakazuje rodičom rozoberať akékoľvek problémy pred deťmi a problémy s dieťaťom zase pred inými deťmi, čo sa dá všeobecne nazvať ako zásada riešiť problém medzi štyrmi očami a nevzbudzovať tak u iných negatívne, ľútostivé ba až depresívne pocity. Keďže v správe špeciálneho tímu sa hovorí, že smútok, takisto ako radosť, je prudko nákazlivý, v úplne novom dodatku k trestnému zákonu sa hovorí o vytvorení sieti izolovaných centier pre smútiacich, kde bude povinný ísť každý, kto sa za deň neusmeje viac ako je stanovená kvóta, ktorá sa každým rokom bude postupne zvyšovať. V týchto centrách sa špeciálne vyškolení pracovníci budú snažiť prinavrátiť stratenú radosť smutným ľuďom. Ak pôjde o dlhodobo smutných ľudí, teda ľudí, ktorí sa dlhodobo neusmievajú vôbec, alebo minimálne, bude sa s nimi jednať podľa trestnoprávneho poriadku a v úplne najhorších prípadoch budú vyhostení z krajiny. Naopak ľudia z nadpriemernym úsmevom sú podľa vlády podporovatelia a šíritelia dobrej nálady a teda aj efektívnej práce a štátneho programu a preto budú dostávať prémie priamo zo štátnej pokladne.

Ceebock, 43.16.21 Úryvok zo slávnostného príhovoru predsedu vlády, pri príležitosti schválenia nových "radostných zákonov": ...tak ako povedal kráľ, ktorý musel na čas odísť a ktorého tu teraz zastupujeme: "Vaša radosť bude stopercentná". Ako sme si tento výrok, ktorý by som si dovolil označiť za prorocký, mohli nevšimnúť skôr?! Občania krajiny C, globálny smútok je najväčšie zlo, ktoré kedy postihlo túto krajinu. Odhoďme ho spoločne a poďme v ústrety nášmu poslaniu byť šťastný a radostný. Buďme radostní! Nech keď sa kráľ vráti, vidí svoje slová naplnené a nech sa môže radovať spolu s nami...

so svojím Bohom preskočím múr

Ak je ťažšie preskočiť múr, ako ho obísť, preskočím ho. Nie aby som si niečo dokazoval. Nie kvôli tomu, že radšej skáčem ako chodím. Ani nie preto, že som traceur. Som, kto som, pohybovo skôr úsporný (výraz z učebnice psychológie), viac tichý spoločník so slúchadlami na ušiach ako nebezpečný macher zo zadnej lavice. Ale predsa ten múr preskočím. Lebo tak ma vedie Vodca. A aj keď ho nevidím, kdesi v srdci tuším, že keď vyskočím, on ma zdvihne do výšky a spolu preskočíme nepreskočiteľné. Čo je pre tvorcu fyzikálnych zákonov stometrová hradba? Mnohí pod ňou stoja, ale väčšina ju obíde. Nečudujem sa im. Veď je to logické.

Mám rád logiku. Aj keď z tej programátorskej som dostal na druhý pokus éčko. No tu netreba nič programovať. Program je jasný. Preskočiť múr. Pre istotu si ten program ešte raz skompilujem v hlave a keď nevyhodí žiadnu chybu, dochádza mi, že to budem musieť asi fakt preskočiť. V zdrojovom kóde nachádzam komentár - //neboj sa len ver. Hm, to je skoro ako Neo z Matrixu, pomyslím si. Ten si toho tiež preskákal dosť. Len... môj prípad je trochu iný (okrem toho, že je skutočný). Neo potreboval veľkú vieru v samého seba. Ja potrebujem čo i len malilinkú vieru vo veľkého Boha. Je to až tak ťažké?

o videní zvláštností spoza okna vlaku

Sadni si tu, vedľa mňa, a budem ti rozprávať, čo vidím...

Budem ti rozprávať o tajomnom opare nad vodnou priehradou, ale aj o prozaicky-poetických pneumatikách porozhadzovaných po lúke, pokrytých bielou prikrývkou,

--> o rozbitom móle, čo som zbadal len na sekundu, skrytom medzi stromami

--> o dvoch labutiach na jazere a diere v tvare srdca medzi ich bielymi telami

--> o pováľaných stromoch

--> o rieke, čo tiekla proti prúdu

--> o asociáciach k nápisom na železničných vozňoch

--> o nezvyčajných spolucestujúcich - ryšavej starej tete, ktorá musela byť ježibabou, aj o zvláštne pozerajúcej elfke, čo si čítala national geographic

--> o svetelných hrách prírody - belobou žiariacich lúkach s čiernočiernou mrákavou na pozadí

--> o nezvyčajnej architektúre osamelých domčekov

--> o železničiarovi s dáždnikom

--> o lese poukladanom na seba a strojoch, ktoré ho premiestňovali

--> o dvojitých a jednoitých pilieroch elektrického vedenia a ich vzťahu

--> o tušení civilizácie v diaľke za kopcom

--> o lietadle malého princa

--> o stretnutí čiernych vrán na konári uprostred jazera...

O tom a o milóne ďalších vecí by som ti rozprával, keby vedľa mňa nesedel niekto úplne iný. Takto som ticho a kamera v hlave natáča ďalší, nikdy nepublikovaný film zo série Zvláštnosti spoza okna vlaku.

bež oproti vetru

Bež,
bež oproti vetru,
on vysuší ti slzy
a s nimi všetko,

čo tvoju dušu mrzí.

Bež,
tak bež oproti vetru,
nohy zmocnejú, telo zosilnie,
narastú ti krídla
a poletíš tam, kam iní nie.

Bež,
bež a neboj sa pádov.
Je tu niekto, kto ťa dvíha.
On je vetra pánom.
On ti dáva krídla.

o pravom význame slova "čukrík"

Cukríky ňerastu na krýkoch. Škoda. Ale ja si stoho nerobím apsolútne ťaškú hlavu. Ja žijem v inom sveťe....

...nádhernom. Stromy rastú od koruny po koreň. Aby sa deti nemuseli načahovať a aby neotravovali starších súrodencov, ktorí už vedia loziť po stromoch, aby im doniesli za hrsť lístkov. Do kina samozrejme. Do kina, ktoré je stále otvorené a púšťa samé rozprávky. Vstup je povolený iba deťom a iba za lístky zo stromu.
Na stromoch rastie okrem lístkov aj všeličo iné. Napríklad také karamelky. Karamelkovník je jeden z najkrajších stromov, aké ste kedy mohli vidieť. Jeho listy sú oblečené do všetkých možných farieb, ako keby bola stále jeseň, ibaže mnohokrát krajšie. A nikdy neopadajú. Keby opadali, tak by sa na slnku rozpustili všetky karamelky, čo sa pod nimi skrývajú. A tých je stále dosť. Aj keď maškrtné jazýčky celý strom pooberajú, na druhý deň sa pod farebným lístím skrývajú nové, čerstvé karamelky. Tieto stromy žijú veľmi dlho, niekoľko generácii. Namiesto živice v nich prúdi tekutý karamel. Pre túto pochúťku ich niektorí sebeckí maškrtníci začali píliť a tak ich ostalo iba zopár. Keď príde dospelák do tohto sveta a uvidí tieto stromy, ktoré rastú (podľa neho) naopak, povie si: „To sú ale čudné kríky...“. Keďže deťom sa v tomto svete nezdá nič čudné, nečudo, že ani slovo „čudné“ nepoznajú. No zdalo sa im to smiešne a tak si tak veselo medzi sebou hovorili: „Ideme na čudnékríky“ A keď trochu podrástli, prišli do veku, kedy sa každé viacslabičné slovo skracovalo. Zo slovenského jazyka sa stala slovina, z učiteľky sa stala učka, z obchodného domu sa stal obchoďák. A tak sa aj z čudnékríkoch stali jednoducho čukríky. Preto keď dnes malé deti plačú: „mami ja ťem čukrík“, každý rodič si myslí, že vie, čo chcú, ale žiaden ani len netuší, že jeho dieťa nechce len jeden maličký cukríček, ktorý mu podajú. Ono chce celý krík cukríkov. Lepšie povedané, strom, čo pod svojimi listami skrýva karamelky. A nielen tie...

… no najlepšje na tomto kúzelmon sveťe je to že my fňom iťe pisanje nejako ľachko...

smutný turista

Na hlavu si dal slamený klobúk
a sfotil si kamenný oblúk.
Osmutnel z tých prírodných odlúk,
čo odlúčili lesy od lúk.

vnútornosti slimáka a dáždniky...

... a ktovie ešte čo ma dnes stretlo. Slimák musí mať veľké šťastie, aby prešiel cez chodník, po ktorom sa premelú stovky študentov, bez ujmy na živote. Ale čo ma chudák robiť, keď sa mu tak dobre kĺže po mokrom betóne... Ani ja by som neodolal.

Každý dážď raz doprší a prehratý hokej prebolí. V krajine ako je tá naša. Nie všade to tak ale býva. V krajine s pracovným označením KZ sa deje takmer to isté, čo v našej, aj tí ľudia sú tak isto šmahnutí do hokeja a tiež vedia (doma pred televízorom) suverénne zdegradovať každého na toho najnešikovnejšieho hokejistu planéty, ale keď sa raz prehrá, tak to je naveky krvácajúca rana. A keď sa raz rozprší tak už nikdy neprestane. A tak v tej krajine nestretnete iných ako užialených ľudí schovávajúcich sa pod dáždnikmi. Nikto už nedúfa v koniec dažďa, až na zopár jednotlivcov.

Väčšinou ide o mladých rebelov, ktorí zo zásady tvrdia opak verejnej mienky. A tak sa z nich stali hlásatelia radostnej správy, že raz prestane pršať. Teda radostnej ako radostnej. Niekto je rád, že prší a život bez dažďa si pamätajú už len najstarší obyvatelia krajiny. Minule s jedným robili v televízii interview a celý národ ostal šokovaný z prehlásenia, že život bez dažďových kvapiek (ktoré sa medzičasom dostali aj na národnú vlajku), je úžasný. Ale väčšina z nadšencov pre svetlejšie zajtrajšky padne do depresii po prvom prehratom zápase národného hokejového tímu.

Pointa tejto neveselej informácie o krajine KZ je v tom, že netreba vešať klince na kopačky a hádzať žito do flinty, pretože v našej krajine je stále obľúbenejšie "A nezaprší a nezaprší" a "Veď my na to máme" ako vyššie uvedené fenomény krajiny KZ.

chunks

Nejako sa to nakopilo a táto kopa je veľká, nesymetrická a rôznorodá, čo do obsahu. Takže niekoľko "chunks", alebo po slovensky - kusoviek (systémom LIFO) :

Dnes ráno mi došiel takýto mail, zo stránky môjho starého blogu:

Ahoj, chcela by som sa Ta spytat, ci mi nevies poradit, kde by som mohla zohnat nieco o emocionalite eskimakov.... Ich zvyky a tradicie, ako prezivaju radost a smutok , vsetko o citoch... len ak nahodou vies.. dakujem

Napísala mi to pravdepodobne nejaká Zuzka, ako usudzujem z e-mailovej adresy a pravdepodobne sa jedná o reakciu na článok Chcel by som. Tak, drahá Zuzka, o emocionalite Eskimákov nemám ani páru, ale cením si, že si vo svojom browsovaní po internete došla až k takej úžasnej myšlienke spýtať sa ma na tradície Eskimákov. Podľa mňa už aj Eskimáci majú internet, tak skús napísať rovno niekomu z nich...

Ale vidíte, to máte tak. Všetko, čo zverejníte na internete môže byť použité proti vám. Svedčia o tom mnohé prípady o bloggeroch, ktorí sa nebáli povedať niečo, čo si mysleli a skončili zle-nedobre. A preto radšej budem používať miernejšie výrazy, aj keď sa momentálne nachádzam v pokojnej bloggerskej zátoke, so slabou premávkou veľkých remorkérov.

Druhý chunk bude žalostným pohľadom na súčasný postoj študentov k svojmu oboru. Tento postreh budem citovať tak, ako som ho zachytil v inkriminovanom čase.

Študent informatiky, na prednáške z programovania a v ústach sa mu drtí 3Bit. Je to veľké faux-pas, ale čo má chudák robiť, keď nikto sa nepodujal vyrábať 8,16,32, či 64Bit...

K tomuto by som len zopár viet. Je jasné, že 64Bit je fajn, keď je na matičnej doske, ale ako sušienka by ďaleko nedošiel. Prečo? Veď si to predstavte: Ku klasickému 3Bitu - sušienka, náplň, poleva - by musel pridať ďalších 61 bitov, teda niečo ako, orieškový posyp, plátok z lososa, kúsky granátov z granátového jablka a pod. No a vy by ste si to kúpili? To sa už predsa vyrába pod názvom "Fazuľky všetkých chutí". Ale v mene všetkých informatikov sa prihováram aspoň za tie oriešky (alebo karamel) a následné premenovanie na 4Bit. Aj procesory začínali na 4 bitoch. A pozrite ako sa za posledných 35 rokov vypracovali... Ale keď sme pri tých procesoroch, tak ma napadá, že za pár hodín mám test z operačných systémov, takže by nebolo na škodu sa do toho ešte pozrieť, takže dnešné chunksy by som ukončil uputávkou na ďalšie.

• Chcete vedieť ako ukryť klamstvo do pravdy? Nie je to až také ťažké...

• 1969 - Prečo sa ma ľudia pýtajú na tento rok, prečo som sa vtedy nenarodil a prečo je to také dôležité...

PS - nielen ja sa zaoberám 3Bitom...