O tigroch a antilopách

"Viete, čo sa stane, keď tiger naháňa stádo antilop? " spýtal sa Sergej prísediacich pri stole v parížskom l'Hôtel Costes, jediac ich svetoznámu špecialitu s názvom plačúci tiger. Bol teplý letný večer a terasou sa niesla tlmená vrava jemne opojených, ale stále vysoko distingvovaných návštevníkov hotela.

"Nič." Odpovedal si Sergej s úsmevom, ktorý si nezosadil z tváre ani keď nechápavé pohľady prísediacich dávali jasne najavo, že čakajú na pointu, ktorá im objasní podstatu nečakanej otázky. Nedočkali sa jej, pretože prasknutá cievka v Sergejovej hlave spôsobila, že mu úsmev zamrzol na tvári a už mu z nej nikdy neodišiel.

Jonasa, mladíka, ktorý v ten večer sedel so Sergejom pri stole, nedopovedaná myšlienka mátala a nedala mu spávať. Bol presvedčený, že udalosti, ktoré ju sprevádzali, jej dávali dôležitosť možno oveľa väčšiu ako by bol racionálny človek ochotný pripustiť. Videl v nej mystično, akýsi odkaz nebies, anjela, ktorý prehovoril cez človeka, ktorý už-už strácal kontrolu nad svojím telom.

Veľakrát ho bol navštíviť v ústave a rozprával mu o svojich myšlienkach, pozorujúc ho, či nezbadá mihnutie brvou, zachvenie viečka, alebo posun malíčka. Nič. Sergejove srdce bilo pokojným tempom, ale jeho telo ostávalo nehybné, s úsmevom na tvári. Nič. Znelo posledné Sergejove slovo. Nič. Presný opak toho, čo za svoj život Sergej stihol. Bol to snáď najaktívnejší človek, akého Jonas poznal. Bol v 120 krajinách sveta, napísal 15 kníh, založil 10 spoločností v 7 rôznych odvetviach, hral na saxofón v 4 rôznych formáciach, mal 3 deti a 7 vnúčat, obrovskú knižnicu, zbierku motýľov a neskonalú vášeň k dobrému jedlu. A predsa jeho posledná veta v živote bola: "Nič." 

Ako sa Jonas snažil pochopiť Sergejovej otázke, študujúc tigre a antilopy, ríša zvierat uchvátila jeho dušu. Z prechádzok do prírody sa stali nočné pozorovania, z nočných pozorovaní víkendové výlety, z víkendových výletov, viactýždňové výpravy a z jeho vášne sa stala jeho práca. Jonas sa stal svetoznámym fotografom a filmárom divokej prírody. Bol prvým fotografom, ktorému sa podarilo zdokumentovať výskyt Juhočínskeho tigra vo voľnej prírode po 25 rokoch. 

Keď lístie na Jonasovom strome života začalo opadávať, nejeden krát sa pristihol pri tom, ako sa v myšlienkach vracia do minulosti. V jeden teplý letný večer vstal od večere, vzal zaprášenú krabicu z najvyššej poličky, vytiahol z nej zápisník, sadol si do kresla a začítal sa do myšlienok, ktoré napísalo jeho mladšie ja. Bolo už neskoro, keď dočítal. Chvíľu nehybne sedel v kresle, potom sa len pousmial a na poslednú stránku zápisníka napísal kostrbatým písmom: "Keď bude tiger naháňať stádo antilop, nechytí žiadnu. Musí si vybrať jednu a naháňať ju, až kým ju nechytí." a zaspal s večným úsmevom na perách.

O rytierovi s dobrým srdcom

Kde bolo - tam bolo, za horami - za dolami, žil mocný kráľ vo veľkom kráľovstve. Bol nesmierne bohatý a mohol mať všetko, na čo si pomyslel. No jeho najväčším bohatstvom bola jeho krásna dcéra Miranda. Veru, o jej kráse spievali bardi na kráľovskom dvore dlhokánske žalmy. Ich slová sa vlnili krajinou ako lesné potoky a dostali sa až za hranice kráľovstva, ba až za najzaššie kopce a doliny. A tam, v ďalekej pustej krajine sa chýr o kráse princezny Mirandy spojil s chýrom o bohatstve jej otca a skončil priamo v ušiach obludného sedemhlavého draka Togtrotha, postrachu každej rozprávky s princeznou.

I zatúžil drak po bohatstve a kráse, vzniesol sa do výšin, preletel cez desať kráľovstiev a zamieril si to priamo do kráľovského paláca, kde spustošil a spálil všetko, čo sa dalo, zasadol na kráľovský poklad a princeznú uväznil do veže. Málo bolo tých, čo sa zachránili, ale kráľ bol medzi nimi. V obrovskom strachu, zármutku a hneve dal rozhlásiť do všetkých kráľovstiev, že kto zabije draka, dostane dcéru za ženu a pol kráľovstva k tomu.

Žil v tom čase v susednom kráľovstve chrabrý rytier Arnold. Keď sa dopočul o uväznenej princezne, neváhal ani chvíľu, nabrúsil si meč, vzal si svoju rytiersku zbroj, nasadol na koňa a uháňal najkratšou cestou do kráľovstva princezny Mirandy.

Ako tak cválal po ceste, uvidel starenku, ktorá idúcky po ceste, ťahala za sebou ťažké drevá do pece. Rytier Arnold mal dobré srdce a nedalo mu to. Zastavil a pomohol jej odniesť drevo až do jej príbytku. Starenka mu ďakovala a žehnala, zatiaľčo rytier mizol cválajúc za horizontom.

Ako tak cválal cez malú dedinku, začul krik. Zastal. "Zbojníci! Niee!" Kričal zúfalý ženský hlas. Rytier Arnold mal dobré srdce a neváhal ani chvíľu a pricválal k žene, ktorej sa výraz tváre menil zo zúfalstva na nádej, keď zbadala udatného rytiera. "Musíš ich chytiť! Teraz tu boli, ukradli mi moje dve kozľatá! Prosím! Nemám muža, a bez týchto kozliat neprežijem... Prosím..." Arnold videl jej chudobu a uľútostilo sa mu tejto slabej vdovy. "Ktorým smerom bežali?" spýtal sa, a už uháňal, aby ich dobehol. Mali už dobrý nádskok, ale na šírom poli ich Arnold na svojom tátošovi dobehol. Keď ho zbadali, pustili kozľatá a bežali do lesa. Chudobná vdova mu ďakovala a žehnala, keď jej priniesol kozľatá naspäť.

Ako tak cválal cez pole, začul detský plač. Preľakol sa, keď zdvíhal nevinné dieťa zo zeme. Niekto ho tu stratil? Alebo úmyselne nechal na poli zomrieť? Rytier Arnolad mal dobré srdce, a tak zabalil dieťa do svojho plášťa a vydal sa do najbližšej dediny, kde sa každého vypytoval, či nevedia, koho to dieťa je. Nikto nevedel. Vydal sa do druhej, tretej dediny, prešiel všetky dediny naokolo, ale v žiadnej netušili koho môže dieťa byť. Až si ho nakoniec vzala richtárova žena v malej dedinke, keď už rytier nevedel kam inam by mohol ísť. Ďakovala mu a žehnala, že zachránil život malému neviniatku.

I docválal rytier do kráľovstva princezny Mirandy, až do kráľovského mesta pod hradom. "Priveďte ma ku kráľovi!" povedal ľuďom, čo stáli na ulici a plakali. Keď rytier predstúpil pred kráľa, videl obrovský smútok a hnev v jeho tvári. "Som tu, aby som zabil draka!" prehlásil nebojácne. Kráľ sa naňho zahľadel, postavil sa z trónu a smútok v jeho tvári sa zmenil na zúfalstvo. "Kde si bol tak dlho?! Kde si bol?! Prečo..." Kráľ padol na kolená a rozplakal sa. "Ja som..." chcel niečo povedať zmätený rytier, ale už ho kráľovská stráž viedla preč. Až vonku mu vysvetlili, že len pár chvíľ pred tým, ako prišiel, sa celý spustošený hrad zrútil. Drak bol mŕtvy a krásna princezná Miranda tiež.

VoVnútri

Si vo mne?
Preto ťa nedokážem vidieť?

Si ako vzduch? Ako svetlo? Ako teplo? Ako jar v ovzduší?
Si duch života? Esencia bytia ukrytá v strome života v Edene?

Ak by som vedel
opísať ťa slovom
bol by si Boh?

Ak by som vedel
cítiť ťa srdcom
bol by si Boh?

Ak by som vedel
počúvať tvoj šepot
bol by som večne živý?

Ak by som vedel
prečítať z knihy života
musel by som zomrieť?

Milujem ťa a nepoznám ťa,
poznám ťa a neverím ti,
verím ti a nepúšťam ťa dnu
púšťam ťa dnu a si u mňa.

Si doma.
Stojím pred drevom kríža
vytesaného zo stromu života
a ty tam nie si.

Ty si vošiel
a si doma.

Návšteva u Števa

Návšteva u Števa
bola krátka.
Ahoj Števo, ahoj Katka.
Ja len jednu prosbičku,
prepnite práčku na jedničku,
nech nám dole nebubnuje na plafón.
A obmedzte aj saxafón.
Špeciálne po polnoci.

No komu niet rady, tomu niet pomoci...

Návšteva u Števa
bola rýchla.
Päsť sa vzduchom mihla.
A potom len vzdialené výkriky
v štýle kotkodák a kikrikí.
Bežím dole a on za mnou
aj s tou jeho prvou dámou,
čo si vlasy nahradila slamou,
aby drámu nenechala drámou,
lež pocit komédie navodiť -
- rozčapila sa na medziposchodí.

Toto už tak skoro nerozchodí...

A aký záver z toho vyvodiť?
Pomsta len pomstu vyplodí.
A hoc pomstená pomsta dvojnásobne chutí,
dvojnásobne horšie to vrátiť ľudí núti.

Tento cyklus rýchlo diverguje
a z človiečikov stávajú sa ozruty
populácia pred telkou ich oslavuje,
však skutočný híro je ten, čo odpustí.

O holubovi, ktorého život omrzel

I rozhodol sa holub spáchať samovraždu. V zvieracom svete to nie je vec bežná a preto od ľudskej rasy rozhodol sa poučiť. I videl ako človek skočil z budovy. Vyletel on na najvyššiu budovu v meste a skočil. Ibaže samovražda pádom je pre vtáka rovnako nemožná ako pre človeka samovražda nedýchaním. Tak ako pud sebazáchovy prinúti človeka nadýchnuť sa, keď mu kyslík dochádza, tak aj vták zatrepoce krídlami, keď vidí, že zem sa veľkou rýchlosťou blíži.

Neúspešný pokus len prehĺbil holubovu depresiu a rozhodol sa ukončiť svoj mizerný život pod kolesami auta. Avšak v jeho meste jazdili len uvedomelí vodiči, čo by ani mušku neprešli, nieto ešte zdeprimovaného holuba. I zaumienil si holub, že sa otrávi. Najedol sa on červených bobulí, čo rástli pri ceste. Čakal chvíľu, čakal dve, a aj sa mu už zazdalo, že sadá naňho smrteľná únava. No zaškvŕkalo v brušku holuba, smrť sa zľakla a odišla. Aspoň tak si to holub v svojej malej hlave predstavoval. V skutočnosti červené bobule jedovaté sú len pre človeka. Holubovi, ani inému vtáctvu nebeskému neškodia.

Videl holub, že po ľudsky sa nezabije. A tak sa pobral za svojím najbližším predchodcom v potravinovom reťazci – sokolom. „Sokolík, ty môj prirodzený predátor“, oslovil ho, keď ho našiel v hustom kríku sedieť v hniezde. „nože, zožer si ma. Nebudem sa ti vzpierať.“. I začudoval sa sokol, lebo vtáka-samovraha jakživ nevidel. „a čože ti takto napadlo dobrovoľne sa mi vzdať?“ pýta sa. „Ej, sokol, sokol, keby si vedel... Všetkých priateľov i rodinu skosila dáka nemoc, a hľa, ja sám som prežil. Nemám ja už prečo žiť - iba pre svoj gágor žiť ma nebaví.“. I videl sokol holubovu biedu a pretože bol zrovna po večeri, uľútostilo sa mu holuba, hoci to bol pekný kúsok vtáčačiny. „Holub, ja ťa nezjem.“ vraví mu, „ak sa cítiš sám, prečo potom neskúsiš pošvitoriť s drozdami alebo strakami?“

I skúsil holub a dobre, že skúsil. Drozdy síce nevedeli normálne rozprávať a slová sa im v zobáku na piesne menili, straky zase iba škriekali a holub im rozumel len zriedka, ale aspoň mal s kým lietať po svete.

Epilóg

Nuž, šťastne končí príbeh o holubovi so samovražednými úmyslami.

Či poučenie plynie z neho, posúďte už vy sami.

Holub, ten si lietal kade-tade po svete vôkol

až pokiaľ mu život nezobral jeho prirodzený predátor sokol.

Prejav Pankráca Pastelku (pred psychiatrom)

Pán prezident, páni poslanci, prepracovaní pracovníci Prešovského poľnohospodárskeho podniku,

Prepúšťanie pracovníkov v poslednom polroku prinieslo pochybnosti podriadených o perspektíve poľnohospodárstva. Prečo pestovať plodiny populárne pred polstoročím? Pozrite, potrebujeme pokrok. Pokrok poháňajú peniaze. Peniaze poľnohospodári postrádajú. Prečo?

Poznám previnilca. Postmodernizmus.

Postmodernizmus popiera poznanie pravdy.
Postmodernizmus prináša pocit prázdnoty.
Postmodernizmus praje podvodníkom ponúkajúcim prezreté pomaranče, podvyživené prasce a pesticídmi pohnojené petržleny.

Preto sa pripravte. Poorajte pole, prineste potraviny a potom pôjdeme predávať!

Potlesk.

Pankrác pokračoval. Politikov pripodobnil k provokatívnym poľnohospodárom. Prečo prekopávate permafrost? Pýtavo sa pozeral po publiku plnom politických pseudointelektuálov. Pohyb pliec pána poslanca Prívaru prezrádzal prázdnotu...

Pobrežné pásmo potrebuje povysádzať protipovodňové porasty. Preferujem Pínie. Pri potokoch papradie. Popravde, počítal som s tým, že permanentná povodňová pohotovosť prinúti aj posledného papaláša poskytnúť potrebné peňažné prostriedky. A pán premiér Pukanec pokojne predá pozemky poľským podnikateľom plánujúcim použiť pozemky pre postavenie prepychových panelákov plných päťizbových príbytkov pokrytých plávajúcimi podlahami. Počujete? Plávajucimi podlahami! Pšeničný prd plávajúce podlahy! Po povodniach pokryjú pobrežie plávajúce PANELÁKY! Pýtam sa: prečo pán premiér pochabo presadzuje privatizáciu pozemkov? Púhe pranie peňazí! Prekrútené právne posudky, podplatení policajti, prehnitá prokuratúra, pochybné prevody peňazí... Požadujem poctivé prešetrenie a primerané potrestanie pána premiéra Pukanca!

Päťminútový potlesk patril Pankrácovi. Pokryteckí pandrláci, pomyslel si. Podišiel pod pódium, potriasol pravicou pána prezidenta, pozdravil poslanecké plénum a od podozrivého pána v plášti prevzal potvrdenku o posttraumatickej paranoidnej psychickej poruche.

starosta

Ej starosta, starosta,
tvoja úloha je prostá.
Nemusíš mať veľké znalosti,
stačí keď máš veľa starostí.

rýdza inšpirácia

Svetlo v hmle a hmla v noci

Vnáram sa do noci plnej hmly.
Svetlo v hmle vraj lepšie vyniká,
no posielajúc svoje lúče do tmy
osvieti len zopár metrov chodníka

Vnáram sa do hmly plnej noci.
Svetlo v hmle vraj rýchlejšie zaniká.
Už nevidím tých, čo sú za mnou!
Chytá ma panika.

Vidím len na pár krokov dopredu.
V diaľke počuť zvuky z námestia,
ale čo z toho? Keď tu, kde som teraz
nie je pre nás dosť miesta?

Hmla nás pritlačila k zemi,
vietor nado mnou sa smeje,
vraví, že ešte dobre je mi,
nech si počkám na zimu,
potom ma už nikto nezahreje,
ani pekná spomienka.

Na chrbát dopadajú letné lúče,
v tvári cítim chladný mráz,
kam to idem? Je tam život?
Hore kopcom, potom prudký zráz,
dlhý pád a za ním koniec.
Mnoho pádov už si prežil,
svoj život však žiješ iba raz.

O tom, ako plačú kozmonauti a prečo je more slané

Tiekla po líci. Pomaly. Spadla na tričko. Kotúľala sa dole ťahaná silou gravitácie, tlačená silou smútku. Keď sa dotkla zeme, nevsiakla do pôdy pod nohami. Kotúľala sa ďalej, teraz už ničím neťahaná, iba tlačená. Nikto nevie, kam sa až dokotúľala.

Ako plačú kozmonauti? Napadlo ho. Guličky sĺz sa vznášajú okolo nich ako pierko. A potom len fúknu a slza, čo ešte pred chvíľou pokojne sedela v oku kozmonauta letí do neznáma... Možno ju vysuší slnečné žiarenie, možno ju zničí meteorit, možno ju pohltí čierna diera. To nik nevie.

Nikto nevie kde sú všetky tie slzy, čo sme za celý život vyplakali. Vyparia sa. Povedal by mladý vedec-amatér. Starší vedec by si ho však na chvíľu zobral do kúta a vysvetlil by mu kolobeh vody, to, že všetko, čo sa vyparí sa aj zase skvapalní a spadne na zem.

Pamätám si hodinu geografie na základnej škole, kde sa rozprával učiteľ s najmúdrejším žiakom v triede (a my sme iba ticho počúvali). Riešili otázku slanosti mora. Z kade sa tam nabrala tá soľ? Tak asi ju tam priniesli rieky. A z kade sa nabrala soľ v riekach? No z obdobia štvrtohôr. A z kade sa nabrala soľ v štvrtohorách? Zostala tam z treťohôr. A z kade sa nabrala soľ v treťohorách? Zostala tam z druhohôr. A z kade sa nabrala soľ v druhohorách? Zostala tam z prvohôr. A z kade sa nabrala soľ v prvohorách? A keďže nultohory nie sú, skončil sa rozhovor geografa s najlepším žiakom triedy. Ani jeden nevedel odpoveď. Hm, zamyslel som sa. Tak keď to nevedia ani oni, tak v tom niečo musí byť. A až teraz po rokoch na to prichádzam. Kde končí veda, začína môj svet.

Kašlem na všetky hory od prvých po posledné. Všetka soľ v mori je z ľudských sĺz. Ak chcete vedieť koľko sĺz ľudstvo vyronilo vyberte sa na šíry oceán a veslujte v ľudskom smútku, bolesti, ale trošku i radosti a šťastí. Takmer všetky ľudské príbehy v sebe ukrývajú slzy. A keby vedela rozprávať, každá kvapka slanej vody v mori by vám povedala nejaký príbeh. A možno vám aj povie. Lebo mnohé príbehy ostali nepovedané, nevypočuté, nedokončené... Keď však prídeš k brehu tej veľkej vodnej masy a započúvaš sa do príboja morských vĺn, ktoré mocnými nárazmi do skál na pobreží chcú vykričať všetky tie príbehy o nešťastných láskach, stratených synoch, zničených životoch a mnohých iných témach, ktoré sprevádzajú preplakané noci, dni, týždne, mesiace...

Raz keď v jeden teplý letný večer prídeš na svojej ceste k moru, až na samý okraj pevniny, a uvedomíš si, že si zajatá v živote a tvojím väzením sú tvoje vlastné slzy, zatúžiš hodiť sa do vĺn a zomrieť udusená vo vlastnom žiali. No keď táto chvíľa niekedy príde, buď si istá, že existuje cesta z tohto väzenia. Loďka, čo ťa prevezie cez plačúci oceán až na druhý breh. Tam je miesto, kde už nikdy nikto nepocíti ten trpkochladný pocit, ktorý mávame, keď sa novorodená slza kotúľa po líci a mieri do oceána, za miliónmi svojich predchodcov.

Výstrel v pekárni

Za 5 rokov služby v armáde sa vojak Lávka naučil disciplíne, za 5 rokov pôsobenia v tajnej službe sa naučil diskrétnosti a za 5 rokov vládnutia strany TAM sa stal disidentom. Prvý rok po prevrate ešte pôsobil v tajnej službe, ale keď vyšli najavo jeho diskrétne kontrarevolučné aktivity, zdiskreditovali ho ako vládneho zamestnanca, vojaka aj verejnú osobu. S nálepkou vlastizradcu sa ho každý bál zamestnať a tak sa zamestnal sám. Využil svoje vedomosti o fungovaní úradov a štátnej moci a pod falošným menom si založil pekáreň. Aspoň sa to tak zdalo. V skutočnosti riadil logistické centrum a rozširoval pamflety. Jednostránkové protivládne letáky zapiekol do rohlíkov, viacstranový časopis DISTAM zvykol zapiecť do stredajšieho rascového chleba, ktorý potom predával ľuďom, ktorí vedeli heslo: "stredajší rascový". 

Raz do jeho obchodu vstúpil človek so zbraňou v ruke. Kde to je?! Kričal. Za ním dvaja muži v okuliaroch. Vedel, že boli z tajnej služby, aj keď ich nepoznal. Spravili mu neporiadok, rozhádzali rožky, ktoré práve napiekol, v sklade však nenašli nič. Bol štvrtok a DISTAM bol už rozpredaný. Zopár letákov však mal skrytých pod podlahou, práve pod miestom, kde stál muž, čo na neho mieril zbraň a kričal ako zmyslov zbavený. Lávka len pozoroval a v duchu analyzoval každý jeho sval na tvári. Keď bol vojakom, naučil sa, že nič nie je horšie ako zmyslov zbavený muž, ktorý na teba mieri zbraňou. Vedel, že by bolo dobré nejako ho ukludniť, niekedy ale slová pôsobia ako rozbuška. Riskol to a bol ticho. Vedel aj, že ak by ten zúrivý chlapík úplne stíchol, mohol by začuť vŕzgajúcu podlahu pod jeho nohami. Prehľadajte aj tú miestnosť napravo, zakričal na chlapov zúrivý muž a pomaly prestával byť zúrivý. Začal sa viac obzerať po predajni, aj keď ešte stále kričal na Lávku. Avšak v momente, ako vstúpila do obchodu neznáma žena, zúrivec ako keby zamrzol. Zamrzli aj dvaja chlapi v okuliaroch, ktorí sa vrátili z prehliadky skladu. Podlaha pod zúrivcom zavŕzgala. Z Lávkovej pekárne sa ozval výstrel.

G.O.

Na zasneženom kopci sedeli dvaja poloroztopení snehuliaci v agónii. Dažďové kvapky, čo na nich padali šepkali o nepredvídateľnosti oteplenia a o starobe otca Severáka, praotca všetkých zimných vetrov nosiacich vo svojich rukách haldy bielych snehových oblakov. Líška, čo prebiehala okolo sa zastavila a s nostalgiou v očiach prenikla pohľadom aj tie najhrubšie miesta snehových gúľ poukladaných na seba. V ich strede zbadala niekoľko snehovo-ľadových kryštálikov, ktoré jej rozprávali o časoch, kedy celú zimu presedeli na konároch stromov, na kopcoch, na strechách domov...   

Niečo odchádza. Vedela to celá príroda, tušili to ľudia. Odchádza pokoj zimy, chladná krása jesene, hrejivý pocit leta, radostná renesancia jari. Ostávajú po nich len rozmazané spomienky mixujúce sa v nevyrovnaných vrtochoch počasia. Pôjdem preč! Zakričal niekto. Ale kam? Celá zem sa mení. Niet kam ujsť. Možno na pár rokov, na jeden život, ujdeme na miesto kde naplno prežijeme pocit neľútostnej a predsa tak pokojnej zimy, ale naše deti – tie, už nebudú mať kam ujsť. Každý, kto zažil takéto časy si prial to isté, čo my – nežiť v nich. Jediné, čo môžeme je žiť tie roky, čo nám boli dané najlepšie ako vieme. Nezmeníme svet, nezachránime zem, ale môžeme spraviť viac ako najviac?

Ako išli štetce do neba

V maliarovom byte sa povaľovalo plno maliarského náradia. Volal to produktívny neporiadok a aj jeho obrazy boli častokrát plné nepochopiteľného chaosu. Kritici to volali abstraktné umenie, on však vedel veľmi konkrétne pomenovať každú čiaru, každý fľak na jeho obrazoch. Dokonca si pamätal aj to, s ktorým štetcom ktorú časť obrazu kreslil. A to ich mal desiatky. Možno stovky. V tom neporiadku sa to nedalo presne odhadnúť.

"Dnes so mnou maliar kreslil oranžové vlnky" - pochválil sa raz svetlý plochý štetec tridsiatka.

"Ja som zase na čierny podklad nanášal biele obláčiky" - tenkým hlasom oznamoval vejárovitý štetec desiatka. Bol to mladý štetec, ktorého si do bytu priniesol maliar len pred pár mesiacmi. Volali ho Vejiro, alebo len Jiro (Keďže vejárovitých štetcov bolo mnoho, mená typu Vejo, Vejáč, Vejko už boli dávno obsadené).

"Obláčiky?" - pochybovačne rýpol Mop, starý štetec, filozof - solipsista.

"No áno," - pokračoval filozofiou ešte nepoznačený Vejiro - "svetlé obláčiky. Podľa mňa kreslil nebo."

"Hohó, počkaj mladý. Vravíš, že nebo?" - ozval sa ďalší. Zdalo sa, že zmienka o nebi zaujala viac štetcov. "Je veľmi detinské spájať obláčiky s nebom. Ty už predsa dávno nie si štetináčik."

"Má pravdu, " - pomrvil sa v pohári Filbert štyridsiatka, " vieš, Jiro, my v podstate nikdy nevieme, že čo s nami maliar kreslí. Môžeme síce vidieť, čo za nami ostane, nevieme však, na čo maliar myslel, keď to maľoval."

"Ale ja som to kdesi v koreňoch štetín tak cítil." - bránil sa Vejiro.

"Pocity nič neznamenujú." - poznamenal ktosi. 

"Akoby nie?" - ozval sa svetlomodrý okrúhly štetec tridsiatka. "Veď cez nás vlastne prechádzajú maliarove myšlienky na plátno, preto ich môžeme aj my cítiť."

"Presne tak" - súhlasil Vejiro a zaradoval sa, že aspoň niekto je na jeho strane. 

"Tak prečo potom nič necítim, keď so mnou maliar maľuje?" - pýtal sa Mop. 

"Neviem, možno sa ani nesnažíš niečo cítiť..." - snažil sa reagovať Vejiro

"Pch. To je smiešne." - odfrkol podráždene Mop a hneď aj pokračoval: "Viete čo? Ak nejaké nebo existuje, tak nemáme šancu niečo o ňom poznať, a ak sa náhodou niečo o ňom dozvieme, tak to určite nevieme komunikovať ostatným." 

Zdalo sa, že málokto zo štetcov Mopovi rozumie. Filbert štyridsiatka však už dobre poznal filozofické smerovanie starého Mopa, a tak sa ozval: "Príliš veľa čítaš staré múdro-hlúpe spisy, Mop. Nebo predsa existuje a každý z nás sa tam má šancu dostať." Zdalo sa, že Filbert sa tejto nadpozemskej problematike rozumie. Preto sa ho jeden malý zvedavý štetináčik opýtal otázku, ktorú Filbert chcel počuť: "Ako?"

"Vieš malý, to je tak." - Filbert to očividne chcel vziať zoširoka - "Z času na čas maliar prinesie nové štetce, tak ako nedávno priniesol aj teba. Ale tiež aj z času na čas nejaký starý štetec odnesie. A odnesie ho buď do krásnej krajiny plnej tých najmazľavejších farieb, v ktorých sa môžeme celý čas kúpať, alebo do krajiny tmavej, čiernej a bezfarebnej. Do tej prvej idú iba tie štetce, ktoré boli celý život tu, v maliarovom byte, poslušné, ktoré nerozliali plechovku s farbou, ktoré sa mu nikdy nesnažili prejsť po plátne len tak zo zľomyselnosti, proste nevystrájali. Takže keď budeš dobrý, maličký, tak aj ty sa dostaneš do tej krásnej farebnej krajiny. Inak skončíš v tej škaredej temnote."

Zdalo sa, že sa malý zvedavý štetec pri posledných slovách Filberta poriadne naľakal. To si všimol jeden ploský vysoký štetec, ktorý mal rád malých štetináčikov, preto dodal: "Nemusíte sa zase až tak báť. Dôležité je, aby tých krajších obrazov, ktoré s vami maliar namaľuje bolo viac ako tých pokazených. Maliar je predsa dobrý človek, on nechce, aby ste skončili sedieť v nejakom bezfarebnom svete".

Malého to celkom upkojilo a keďže ani filozof Mop nechcel kaziť výchovu, radšej čušal. Ozval sa však Vejiro, ktorému to akosi nesedelo. "Viete, čo si myslím? Podľa mňa, nezáleží až tak na tom, koľko pekných a koľko škaredých obrazov namaľujete. Podľa mňa záleží na tom, že či budete s maliarom priatelia. Že či s ním prežívate všetko, čo s vami robí. Že či sa s ním dokážete zjednotiť, keď s vami maľuje a vnášať jeho myšlienky na plátno. To je dôležité!"

"Prosím ťa, Vejiro. Veď sme štetce! " - ozval sa Filbert, ale aj mnoho iných štetcov počas Vejirovho rozprávania len krútilo štetinami. "Sme štetce a našou úlohou je maľovať. Nejak sa citovo viazať na maliara - to môže pokaziť tvoj cit pre presnosť. Ešteže si vejárovitý, lebo keby si bol tenký štetec, to by potom tie maľby vyzerali... a práve o to ide! Aby výsledok našej práce bol čo najpresnejší! A... a... najdôkladnejší ...najkrajší! Toto dosiahneš len keď budeš poctivo dodržiavať všetky pravidlá ....a nepúšťať príliš uzdu nejakému pp.. pseudoprežívaniu!" -Filbert sa poriadne rozohnil a jeho štyridsaťmilimetrový stoh štetín sa mu divoko kýval všetkými smermi...

---

Ako čas plynul, prichádzali nové štetce a tie staré odchádzali. Odišiel Mop, Svetlá plochá tridsiatka, a aj Filbert štyridsiatka. Po mnohých namaľovaných obrazoch odniesol maliar aj Vejira. Vstúpili spolu do sveta plného krásnych farieb, aké ešte Vejiro nikdy predtým nevidel. Privítal ho tam rozmanitý zástup maliarových starších štetcov. Mopa, ani Filberta však v tejto krajine Vejiro nikdy nestretol. 

O od-púšťaní a slovenskej ZOO

Keď som bol malý, začal som sa zaujímať o to, kto vymyslel slová. Prečo sa príbor volá príbor, lyžička lyžička a pohár pohár? Dnes ako lingvistický diletant si odpovedám na otázky, ktoré som sa chcel spýtať už dávno, ale hanbil som sa.

Niektoré slová sú so svojím významom v úplnej zhode. Napríklad krásne slová ako zákruta alebo kolotoč. Alebo ešte krajšie slovo odpustiť. Myslím, že autori tohto slova vedeli celkom dobre, čo odpustenie znamená. Predpona od sa používa vo význame vziať niečo preč, oddeliť niečo od niečoho iného. (Odniesť, odkrojiť, odbremeniť, odložiť, odobrať...). Keď to spojíme so slovesom pustiť, dostávame niečo ako vziať a zahodiť. Teda keď niekomu odpúšťame niečo, čo spravil, berieme to od neho a púšťame to preč. Presne ako to robí Boh, keď nám odpúšťa. Aká silná myšlienka v jednom slove.

Ale v slovenčine máme aj slová, ktoré sú vzhľadom na ich význam trochu pomotané. Napríklad pomenovania zvierat. Tam vládne chaos ako v neposlušnej ZOO. Človek by čakal, že väčšina zvierat bude pomenovaná podľa zvukov, ktoré vydávajú. Tak to ale nie je. Vrana nerobí "vrá-vrá" ale "krá-krá". Kde sa tam priplietlo to "v"? Tu pripúšťam, že je dosť možné, že v čase, kedy slovo vrana vznikalo, žili na svete vrany, ktoré naozaj nekrákali ale vrákali a vplyvom nejakých mutácií alebo spoločenských zmien sa vyvynul aj vraní jazyk. V takomto prípade malo ale dôjsť k aktualizácií slovenského jazyka. Nie je predsa normálne, že vraní jazyk sa vyvíja rýchlejšie ako ľudský! 

Zatiaľčo je slovo vrana chybné iba v jednom písmene, pri hlbšej štúdii vranieho kolegu, havrana, prichádzame na to, že on dostal svoje meno omylom. "Hav-hav" a "vr-vr" predsa robí pes, takže nie havran, ale pes by sa mal správne volať havran. Meno pes by som ale havranovi nepridelil, "ps-ps" robí predsa had. Čiže pes. A keďže meno had je pre zviera podľa mňa absolútne nevhodné, havran ostáva bez mena a podľa môjho názoru si to aj zaslúži za to, že sa dlhé stáročia skrýval pod falošnou identitou.

Otázka pomenovania zvierat je tak zložitá, že vôbec prvý človek na zemi pracoval ako pomenovávač zvierat na plný úväzok. Keby som žil niekde na blízkom východe, mohol by som mu chaos v pomenovaniach zvierat možno aj vyčítať, ale takto môžem svoje sťažnosti adresovať len anonymným masám, ktoré sa pod tatry dovalili kdesi z východu a ich potomkom, ktorí v snahe kultivovať náš jazyk na čele s učencami Konštantínom, Metodom, Gorazdom a neskôr Hollým, Bernolákom a Štúrom pozabudli na gazdovský dvor a na to, ako robia zvieratká. 

O komplikovanom živote bez rozprávača a jednoduchej rozprávke bez problémov s n-hlavým drakom

Keď sa dnes mladý človek vyberie do sveta, začne riešiť kopec vecí. Kde sa odfotí na pas, ako si vybaví víza, ktorou spoločnosťou bude letieť, kde sa potom ubytuje, ako (a hlavne za čo) sa bude stravovať, kde si nájde prácu, či si má vôbec hľadať prácu, či nemá najprv vyštudovať nejakú univerzitu, ak hej tak akú, akého mobilného operátora si vyberie, v ktorej banke si zriadi účet, v akej spoločnosti sa bude pohybovať, ktoré dievča z tejto spoločnosti požiada o ruku, kedy sa vezmú, ako bude vyzerať svadba, kto tam príde, kto tam nepríde, akej farby bude obrus na stole s veľkou svadobnou tortou,  kde budú potom spolu bývať, koľko budú mať detí, ako sa bude každé z nich volať, akú značku plienok budú kupovať, aký dom si vybrať keď im bude pri piatom dieťati v starom tesno, ako si vybrať dobrú hypotéku, ako ju potom splácať, ako si nájsť čas na deti a ako všetky tieto problémy, ktoré doteraz riešil sám so sebou bude riešiť s každým jedným z nich. Takto sa mladý človek prerieši cez celý život až ku konečnému riešeniu všetkých problémov, ktoré sa mu nepodarilo alebo ktoré nestihol vyriešiť.

V rozprávke to býva inak. Keď sa hlúpy Jano vyberie do sveta, nerieši nič, jediné čo potrebuje je poriadne veľa buchiet na cestu. A aj to za neho vyrieši jeho matka. A on si ide, stretáva ľudí, sem tam im s niečím pomôže, oni mu za to doplnia zásoby buchiet, alebo sa len tajomne zatvária a rýchlo zmiznú v lese (vtedy je jasné, že sa ešte v rozprávke neskôr objavia), väčšinou dôjde do nejakého kráľovstva, kde už na neho väčšinou čaká pekná princezná, väčšinou sa to nejako skomplikuje, väčšinou má v tom prsty drak s n hlavami (n je nenulové prirodzené číslo, väčsinou prvočíslo), väčšinou sa to vyrieši hrubou silou, ale niekedy sa ukáže, že hlúpy Jano nebol až taký hlúpy a na draka použije zákernú lesť, väčšinou sa tam končia všetky problémy a celá Janova budúcnosť sa odbaví krátkym „žili šťastne pokým nepomreli“.

Na rozprávke je krásne to, že napriek svojej jednoduchosti končí vždy dobre. Narozdiel od reálneho života, ktorý je tak komplikovaný a ešte k tomu častokrát končí nešťastne. Čím to je?

Možno to je tým, že osudy hrdinov z rozprávok riadi rozprávač. Veď keby si hlúpy Jano povedal, že jemu sa do sveta ísť nechce, tak by navždy ostal hlúpym Janom a nikdy sa nestal hrdinom z rozprávky. A keby si povedal, že si nie je na stopercent istý, či je princezná Filoména pre neho naozaj tá pravá a nechal si nejaký čas na rozmyslenie, tak ju nestihne zachrániť z pazúrov krutého a hladného draka a rozprávka by sa stala tragédiou.

Niekedy mám pocit, že žijem v takejto pokazenej rozprávke. Niekto ju začal rozprávať, ale postavy v nej sa vzbúrili a začali si robiť to, čo chceli a zobudili tak draka, ktorý sa postaral o tragické konce mnohých príbehov. A tak tí, čo prišli do takejto pokazenej rozprávky už ani nevedia, že to môže byť úplne inak, lepšie, že sa nemusia trápiť so zlými škriatkami, gigantickými pavúkmi, zákernými zmijami,  ani s drakom samotným. A pritom stačí nechať svoj príbeh rozprávať toho, kto do rozprávky vložil všetky postavy. Aj tú, ktorá porazila draka. Všetkých n hláv.

Radostná reforma v krajine C (tlačové správy)

Ceebock, 43.16.20 Vedci dlhé roky skúmali príčiny slabej efektivity práce občanov našej krajiny C a po namáhavých výskumoch a neúspešných testoch prichádzajú s výsledkom, ktorý má ambíciu vysvetliť všetky hospodárske a populačné krízy v krajine, od ktorej sa vždy očakával veľký ekonomický rast a stabilný nárast počtu obyvateľov. Vedúci výskumného tímu, profesor Phari-Zelej vo svojej správe porovnáva obyvateľov našej krajiny s inými krajinami a zisťuje prekvapivé fakty o ich správaní. Z dlhodobého pozorovania vyplynulo, že úsmev na tvárach občanov C sa prekvapivo objavuje v priemere 2,5 až 3-krát menej ako pri občanoch iných krajín a zostáva tam približne 4-krát kratšiu dobu ako priemer ostatných skúmaných krajín. Radostný výraz tváre tak v celkovom prepočte na deň máme v priemere o 27% menej ako je celosvetový priemer. Tieto merania sú pomerne presné, nakoľko vláda invsetovala veľké množstvo prostriedkov do vývoja snímacieho zariadenia, ktoré dokáže vyhodnocovať výraz tváre človeka v priebehu celého dňa.

Fakty z týchto pozorovaní spracoval špeciálne vytvorený tím, pozostávajúci z najlepších psychológov, sociológov, biológov, ekonómov a iných špecialistov, ktorí dospeli k spoločnému záveru, že nedostatočná miera radosti v životoch našich občanov spôsobuje nízku efektivitu práce a robí našu krajinu nezaujímavou pre ostatné národy. Tento záver podopreli sedemstoosemdesiatdeväť-stránkovým dokumentom, ktorý v stručnosti rozoberá jednotlivé hľadiská daného prolému a ponúka aj náčrt riešenia a kroky potrebné pre zmenu týchto nelichotivých čísel.

Ceebock, 43.16.21 Iba mesiac po zverejnení správy špeciálneho tímu pre riešenie problému nízkej efektivity práce a nízkeho populačného rastu prichádza vláda s úplne novou sadou zákonov. Najvýraznejšími zmenami prešiel pracovný zákon, kde sa zamestnávateľovi ukladá povinnosť viesť fond zábavy, na ktorý musí každý mesiac odvádzať 10% z príjmov a prostriedky z tohto fondu využiť k pravidelným aj nárazovým aktivitám v rámci pracovnej doby, ktoré povedú k radostnejšej a kvalitnejšej práci zamestnancov. V zákone o rodine sa zase vyslovene zakazuje rodičom rozoberať akékoľvek problémy pred deťmi a problémy s dieťaťom zase pred inými deťmi, čo sa dá všeobecne nazvať ako zásada riešiť problém medzi štyrmi očami a nevzbudzovať tak u iných negatívne, ľútostivé ba až depresívne pocity. Keďže v správe špeciálneho tímu sa hovorí, že smútok, takisto ako radosť, je prudko nákazlivý, v úplne novom dodatku k trestnému zákonu sa hovorí o vytvorení sieti izolovaných centier pre smútiacich, kde bude povinný ísť každý, kto sa za deň neusmeje viac ako je stanovená kvóta, ktorá sa každým rokom bude postupne zvyšovať. V týchto centrách sa špeciálne vyškolení pracovníci budú snažiť prinavrátiť stratenú radosť smutným ľuďom. Ak pôjde o dlhodobo smutných ľudí, teda ľudí, ktorí sa dlhodobo neusmievajú vôbec, alebo minimálne, bude sa s nimi jednať podľa trestnoprávneho poriadku a v úplne najhorších prípadoch budú vyhostení z krajiny. Naopak ľudia z nadpriemernym úsmevom sú podľa vlády podporovatelia a šíritelia dobrej nálady a teda aj efektívnej práce a štátneho programu a preto budú dostávať prémie priamo zo štátnej pokladne.

Ceebock, 43.16.21 Úryvok zo slávnostného príhovoru predsedu vlády, pri príležitosti schválenia nových "radostných zákonov": ...tak ako povedal kráľ, ktorý musel na čas odísť a ktorého tu teraz zastupujeme: "Vaša radosť bude stopercentná". Ako sme si tento výrok, ktorý by som si dovolil označiť za prorocký, mohli nevšimnúť skôr?! Občania krajiny C, globálny smútok je najväčšie zlo, ktoré kedy postihlo túto krajinu. Odhoďme ho spoločne a poďme v ústrety nášmu poslaniu byť šťastný a radostný. Buďme radostní! Nech keď sa kráľ vráti, vidí svoje slová naplnené a nech sa môže radovať spolu s nami...